Výstavy a podujatia na Slovensku ku dňu 16. 5. 2024

16.5. - 16.9.2024  

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

Remeslo má modré dno

Výstava sa venuje vývoju a prehľadu remesla modrotlače na našom území od 18. do 20. storočia. Okrem pestrej škály modrotlačovej tvorby z východného a stredného Slovenska návštevníci budú môcť vidieť aj modrotlačiarsku dielňu doplnenú pestrými ukážkami drevených foriem zo zaniknutých dielní.

15.5. - 16.6.2024  

Turčianska galéria v Martine

Maturitné menu

Vernisáž: 15.5.2024 o 17.00 h
Koncoročná výstava maturitných výtvarných prác absolventov Súkromnej spojenej školy – Súkromnej školy umeleckého priemyslu v Martine. Kurátor: Silvia Rajčanová
Vstupné: 3 € / 1 osobu, zľavy : 1,50 € / 1 osobu. Miesto: prízemie TG – miestnosť 05

14.5. - 30.11.2024  

Tatranská galéria v Poprade

Jan Hála - Maliar ľudu pod Tatrami

Kurátorka výstavy:     Dr. Anna Ondrušeková
Vernisáž výstavy:        14. máj 2024 o 17.00

Tatranská galéria v Poprade prináša pri príležitosti 65. výročia úmrtia a 135. výročia narodenia Jána Hálu výstavu Maliar ľudu pod Tatrami.

Jan Antonín Hála (* 19. január 1890, Blatná  – † 17. máj 1959, Važec) bol český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentarista folklóru, žijúci väčšinu života na Slovensku.

Narodil sa v rodine pekárskeho majstra Jana Hálu a Rozálie, rod. Černochovej v Blatnej na námestí č. 81.

Študoval na gymnáziu v Českých Budějoviciach a v roku 1909 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, odbor história. Maliarstvo študoval najskôr v súkromnej maliarskej škole Ferdinanda Engelmüllera a v rokoch 1910 – 1915 na Akadémii výtvarných umení v Prahe v ateliéri pre figurálnu maľbu Maxa Pirnera.

Od roku 1918 žil v Blatnej, Moste a od augusta 1923 až do svojej smrti vo Važci. Výnimku tvoria roky 1939 – 1940, keď prechodne býval vo svojom rodisku a rok 1929, keď sa v Myšenci neďaleko Protivína oženil s Mariou Chlupsovou, s ktorou mal tri deti. Najmladší syn Jan Mikuláš Hála (* 1937) je tiež maliarom – reštaurátorom.

Obdivoval dielo Mikoláša Aleša, sympatizoval s hnutím českej sociálnej maľby. Objavenú skutočnosť v podtatranskej obci Važec stvárňoval ako etnograf-dokumentarista, písal esejistické reportáže do Lidových novín. Po celý život vo svojej tvorbe čerpal námety zo života obyvateľov Važca. Od roku 1925 sa stáva členom Spolku slovenských umelcov, v roku 1928 Umeleckej besedy slovenskej, od roku 1948 Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Za účasť v SNP bol vyznamenaný Zlatou hviezdou partizánskeho oddielu Vysoké Tatry.

V roku 1942 sa zúčastnil na bienále v Benátkach. V roku 1945 sa aktívne zapojil do SNP a za svoju činnosť bol po vojne vyznamenaný.

Jan Hála prišiel do Važca maľovať a našiel tam domov. Ako píše v jednom liste: „Dědino moje milá! Tvoje černé střechy mně učarovaly, Tvoji lidé mně udělali, Tvoje hory a vrchy mně zajaly. (…) Modlím se k Tvé kráse, o níž nikdo neví, jenom já, modlím se k Tvému tajemství, které Ty neznáš. Co to je? Je to síla, či slabost, nevím. Ale je to láska“ (Abelovský, s. 14). Táto jeho predstava o živote, prírode a ľuďoch vo Važci sa stala jeho umeleckým programom na celý život. Jeho „pastorále“ pramení v romantických ideách 19. storočia a prostriedky na ich uchopenie v zmyslovo vnímateľnej forme na plátne v maľbe 19. storočia. Hála sa javí ako „maliar čistého srdca“ (Abelovský, s. 14), ktorý sa vrátil k čistým prameňom, kde našiel sám seba. Azda preto je jeho tvorba zrozumiteľná pre široké obecenstvo. Vychádzal z tradícií a vybral si tradičné prostriedky. Neustále sa objavuje jeho hlboká a úprimná úcta ku všetkému, čo súvisí s námetom a podstatou tohto sveta, ako aj jeho snaha hodnoverne a svedomito to zaznamenať, často na úrovni národopisného dokumentaristu. Autor jeho monografie Ján Abelovský vidí v tomto záujme hlbšiu motiváciu, a to „slovenskofíliu“ českej intelektuálnej obce na prelome storočí: „Tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi «slovenskom Tahiti» dosiahli vtedy svoj vrchol“ (Abelovský, s. 27).

Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Do svojej tvorby, vychádzajúcej z plenéristických tradícií, postupne zabudoval niektoré prvky impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom. Určujúcim prvkom v jeho tvorbe preto nie sú maliarske alebo duchovné výdobytky a prínosy, ale námet. Začiatkom dvadsiatych rokov sa sústredil na veristické zaznamenávanie ľudí, krojov, zvykov, tancov, piesní, spôsobu života, najmä práce a zábavy. Od druhej polovice dvadsiatych rokov sa jeho túžba po dokonalej idyle kúsku celistvého sveta, mikrokozmu, stala hlavnou témou jeho tvorby a jej hlavným umeleckým programom. Vtedy sa v jeho maľbe najviac prejavila istá forma štylizácie prvkov s dôrazom na expresívnosť. Od tridsiatych rokov sa jeho maľba ustálila v rovine istej tradičnej a nie príliš výraznej zmesi naturalistickej maľby prepojenej s páčivým secesným dekorativizmom (výber z textu  KISS-SZEMÁN Zsófia ).

7.5. - 18.6.2024  

Múzeum v Zlatých Moravciach

Zlatomoravecké utorky

Aj v roku 2024 pokračujeme v cykle prednášok, ktorý je venovaný významným momentom z dejín Zlatých Moraviec, mestu s bohatou históriou, ale aj širšiemu regiónu.

Harmonogram cyklu prednášok Zlatomoravecké utorky:

7. 5. 2024 o 17.00 hod.

Topoľčianske panstvo v ére Habsburgovcov (1890 – 1918)
Prednášajúca: Mgr. Zuzana Babiaková

21. 5. 2024 o 17.00 hod.
„Drahá Augusta…“ alebo 1. svetová vojna v živote princa Georgea a arcivojvodkyne Augusty
Prednášajúca: Mgr. Zuzana Babiaková

4. 6. 2024 o 17.00 hod.
Šľachtické rody v Beladiciach
Prednášajúci: PhDr. Mário Žáčik
Prednáška poskytne exkurz do novovekých historických reálií obce.
Predstaví bohatý diapazón rodových mien a udalostí bezprostredne sa dotýkajúcich územia obce Beladice, Veľké Chrašťany, Malé Chrašťany, Pustý Chotár a Choča s presahom do regiónu Požitavia. Zoznámime sa s nobilitovanými vrstvami obyvateľstva,  ktorých majetok a  sídlo sa v období od 18.do prvej polovici 20. storočia nachádzali na území dnešnej obce Beladice. Hospodárske, podnikateľské, ale aj politické  aktivity rodov Jesenských, Szentiványi, Lindelhof Szirányi boli známe nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale aj vo zvyšku sveta napr. v Japonsku. Prednáška marginálne odprezentuje aj iné šľachtické rody, ktoré boli súčasťou bohatej histórie povodia Drevenice

18. 6. 2024 o 17.00 hod.
Život šľachty na hrade Hrušov na základe archeologických nálezov
Prednášajúca: Mgr. et. Mgr. Stanislava Blahová

Vstupné: 3,00 €/os.; seniori nad 70 rokov vstup voľný, ZŤP vstup zľavnený 2,00 €. Na prednášku nie je potrebné sa vopred rezervovať.

2.5.2024 - 30.3.2025  

Etnografické múzeum SNM, Martin

Rastislav Haronik: Hlinu neoklameš

Hlina je úprimný materiál. Ak sa k nej pristupuje s netrpezlivosťou alebo aroganciou, hneď dá najavo svoju nespokojnosť. Svoje o tom vie keramikár Rastislav Haronik, ktorého tvorbu predstavuje Slovenské národné múzeum v Martine v rámci cyklu Inšpirácie – od remesla k dizajnu. Vernisáž výstavy Rastislav Haronik: Hlinu neoklameš sa uskutoční vo štvrtok 2. mája 2024 o 17.00 hod. v Etnografickom múzeu. Verejnosti bude prístupná do 30. marca 2025.

Výstava približuje keramickú tvorbu výtvarníka a zberateľa Rastislava Haronika (*1948). Zdroj inšpirácie našiel autor v tradičnej ľudovej keramike, ktorá ho vždy priťahovala. Aj preto sa rozhodol po ukončení strednej umeleckej školy zamestnať v Ústredí ľudovej umeleckej výroby v Bratislave (ÚĽUV). Ako profesionálny výtvarník sa mal podieľať na usmerňovaní remeselnej výroby pre súčasné použitie. Napriek tomu, že po roku odišiel, ostala jeho tvorba s ÚĽUV-om previazaná viac ako 30 rokov. Za prácu a prínos v zachovávaní odkazu tradičnej ľudovej keramiky mu ÚĽUV udelil titul Majster ľudovej umeleckej výroby.

Autor sa zaoberá výrobou úžitkových a dekoratívnych predmetov v duchu tradičného ľudového hrnčiarstva. Preberá z neho typológiu výrobkov, ale vytvára si i vlastné tvary. Haronikova tvorba nesie nezameniteľný autorský rukopis a zvlášť charakteristické je použitie plastickej dekorácie v podobe tenkých šúľkov hliny, ktorými vytvára nielen ornament, ale i figurálnu výzdobu a použ sitiegrafita (vyškrabávanie, stieranie vrchnej farebnej vrstvy). Výstava je doplnená aj o ukážky voľnej tvorby autora.

V ostatných rokoch autor systematicky rozvíja cyklus keramických sakrálnych plastík v podobe madon, piet, prípadne ukrižovaní. Inšpiruje sa síce konkrétnymi plastikami v blízkom okolí a na známych pútnických miestach, ale v „tradične“ orientovanej línii jeho tvorby ho viac oslovujú ľudové zobrazenia originálov.

Dualita tradičného a autorského (netradičného) sa kontinuálne prelína v celej jeho tvorbe. Netradičné ho vyhraňuje ako výtvarníka s vlastným sugestívnym vnímaním a to tradičné ho včleňuje do hierarchie kultúrnych hodnôt, ktoré považuje za dôležité uchovávať v dnešnom globalizovanom prostredí. Tento odkaz uchováva a prezentuje i v dome vo Vyšehradnom (časť Nitrianskeho Pravna), ktorý zrenovoval a okrem toho, že tu býva a tvorí, otvoril v ňom malé súkromné múzeum. Za jeho rekonštrukciu získal v roku 1993 ocenenie Europa Nostra za ochranu kultúrneho dedičstva.

Pre mladších návštevníkov je pripravená pútavá detská línia výstavy, ktorá umožní predstaviť si, čo môže vzniknúť z hliny pod rukami umelca – keramikára a zanieteného obdivovateľa tradičného ľudového umenia.

Výstava je súčasťou výstavného cyklu Inšpirácie – od remesla k dizajnu. Cyklus predstavuje portréty remeselníkov, umelcov a dizajnérov, ktorí od polovice 20. storočia do súčasnosti čerpajú tvorivú inšpiráciu z bohatstva tradičnej ľudovej kultúry a dávajú jej nový život originálnym a moderným spôsobom.

25.4. - 14.7.2024  

Poštové múzeum, Banská Bystrica

Od telegrafu k internetu

Slovenská pošta, a.s., Poštové múzeum, Stredoslovenské múzeum – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja v spolupráci s dlhoročným odborníkom na internetové siete - spoločnosťou BBXNET pripravili pre návštevníkov Poštového múzea a Thurzovho domu spoločnú výstavu Od telegrafu k internetu.

Vývoj prenosu správ na diaľku dospel od ohňových a dymových signálov v staroveku cez optický telegraf bratov Chappovcov používaný koncom 18. storočia až k vynálezu telegrafu a neskôr telefónu v 19. storočí. Išlo o nové formy prenášania informácií a pošta ako inštitúcia dlhodobo poskytujúca doručovateľské služby zareagovala veľmi rýchlo a zahrnula tento moderný spôsob prenosu informácií do okruhu svojich služieb. V Uhorsku to znamenalo zlúčenie pošty a telegrafov do jednej organizácie, čo sa udialo v roku 1887. Poštové úrady tak okrem doručovania listových a balíkových zásielok poskytovali aj telegrafné a telefónne služby využívajúc stále sa rozširujúcu sieť telefónnych a telegrafických liniek. V dvadsiatom storočí telefónne a telegrafné linky pospájali prakticky celý svet, káble umožňujúce prenos informácii sa kládli na morské dno, pod zem a prostredníctvom telegrafných a telefónnych stĺpov sa inštalovali aj nadzemné vedenia. Vznikol rozhlas a televízia a dnes, v ére internetu a satelitov je už svet prenosu informácii zase niekde inde. Doručovanie telegramov zaniklo začiatkom 21. storočia, pevné telefónne linky už dlho výrazne ustupujú mobilným zariadeniam a čo do tohto všetkého prinesie umelá inteligencia, to si možno vedia predstaviť len zainteresovaní.

V našich priestoroch sa na starý dobrý telegraf, telefón, či rádio pozrieme formou výberu atraktívnych predmetov z oblasti telekomunikácií, ktoré sa za obdobie existencie Poštového múzea podarilo získať do zbierkového fondu. Priekopníkov bezdrôtovej rádiotelegrafie a tým aj rozhlasového vysielania, Slováka Jozefa Murgaša a talianskeho vynálezcu Marconiho, si pripomenieme prostredníctvom poštových známok, ktoré boli vydané na ich počesť Slovenskou poštou. Zväčšeniny autentických fotografií z polovice 20. storočia nás vrátia do čias, keď poštári a spojári tvorili jednu rodinu.

V Detskej pošte môžete vstúpiť do autentickej telefónnej kabínky dovezenej z pošty Banská Bystrica 6 Šalková a pripomenúť si časy spred niekoľkých desiatok rokov, kedy u nás vôbec nebolo samozrejmé mať doma telefón a tak sa chodievalo telefonovať práve na poštu.

Vernisáž sa uskutoční dňa 25. 4. 2024 v priestoroch Stredoslovenského múzea, Thurzovho domu a výstava potrvá do 14.7. 2024.

13.4. - 31.8.2024  

Vlastivedné múzeum v Krásne nad Kysucou

Bionika - príroda na to prišla prvá

Kysucké múzeum, organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, pozýva návštevníkov na zaujímavú výstavu, ktorá je venovaná prírode ako zdroju inšpirácie pre vedu, techniku, architektúru a dizajn.

Autorom výstavy je Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Výstava je inšpirovaná vedným odborom zvaným „Bionika“, ktorý je hraničným vedným odborom medzi biológiou a technikou. Táto veda vychádza zo skúmania živých organizmov, ich štruktúr a funkcii, ktoré používa na riešenie technických problémov. Na výstave sa dozviete, ktoré živočíchy a rastliny  stali na počiatku pokusov pri zostrojovaní lietadiel, ponoriek, čo inšpirovalo vynálezcu suchého zipsu či padáka. Čo má spoločné ruža a ostnatý drôt alebo račie klepetá a francúzsky kľúč. Aké vynálezy ovplyvnil pohyb rastlín a zvierat, ale aj čo inšpirovalo architektov pri výstavbe budovy opery v Sydney a Eiffelovej veže a mnoho ďalších zaujímavosti.

21.3. - 23.6.2024  

Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Klára Bočkayová / Bývalý raj

Kurátorka: Mgr. Daniela Čarná, PhD.
Vernisáž výstavy: 21. marca 2024 o 16.30 hod.
Hudobný program:       doc. Mgr. art. Jordana Palovičová, ArtD.
Poďakovanie za zapožičanie diel: Slovenská národná galéria a Prvá slovenská investičná skupina v Bratislave.

Tvorba Kláry Bočkayovej (rod. Omiliakovej) je neoddeliteľnou súčasťou česko-slovenskej, neoficiálnej, výtvarnej scény, vďaka osobitej hravo-poetickej interpretácii ľudovej kultúry. Využíva nájdené, podľa predtlačených predlôh vyšívané textílie – tzv. kuchárky. Tieto ready-mades však autorka neskúma z estetického či etnografického hľadiska. Slúžia jej ako materiál na komentovanie a pretlmočenie autorských ideí, vychádzajúcich z dadaizmu, pop artu a odkazu Marcela Duchampa, ktorý predmet bežného použitia zmenou kontextu povýšil na umelecký artefakt.

Vyšívanie „kuchárok“ patrilo v prvej polovici 20. storočia do kategórie bežných ženských prác a aj dnes výšivku ako stratégiu tvorby využívajú predovšetkým výtvarníčky (Daniela Krajčová, Ivana Šáteková a i.). Kuchárky zobrazujú žánrové scény z rodinného života, mravoučné, ľúbostné či vlastenecké, a často aj náboženské motívy s textovými posolstvami. Autorka ich poznala z domácností svojich príbuzných, no ako vizuálny materiál ju zaujali až na základe dedičstva kolekcie kuchárok po susede. Neskôr ich programovo vyhľadávala a získavala na blších trhoch (kde sprostredkovateľskú úlohu zohral „zberateľ“, kolega výtvarník Otis Laubert). 

Klára Bočkayová pracuje s viacerými ťažiskovými námetmi, frotážou ich prenáša na textil, ktorý následne aplikuje na plátno. V polovici 80. rokov začína využívať autorskú techniku spojenú s následnou manipuláciou a fázovaním motívu, jeho fragmentarizáciou, posúvaním, prekrývaním, opakovaním, znejasňovaním a premenou pôvodne kompozične jednoduchých námetov. Od statického obrazu smeruje k dynamickému výrazu umocnenému gestickými, temperamentnými maliarskymi zásahmi, posúvajúc realistický námet do abstraktnej roviny. Pohráva sa s prelínaním tradičných kategórií vysokého a nízkeho. Využíva transparentnosť materiálov a prekrývanie vrstiev i významov. Namiesto stereotypov ponúka interpretačne živý dialóg, ktorý sa nevyčerpal ani počas piatich desaťročí jej aktívneho pôsobenia na scéne. Do dialógu s vizuálnym zážitkom vstupuje aj literárny, ako to dokazujú aj jednotlivé názvy jej diel.

Klára Bočkayová rod. Omiliaková (1948) sa narodila v Martine, vyrastala v Dolnom Kubíne. Študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u prof. Rudolfa Filu (1963 – 1967) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Petra Matejku (1967 – 1973). V rokoch 1995 až 2005 pedagogicky pôsobila na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. Vystavuje od roku 1978, prvú samostatnú výstavu mala v roku 1980. Jej tvorba je zastúpená v ťažiskových zbierkotvorných galériách a súkromných zbierkach (Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Považská galéria umenia, Nitrianska galéria, Galéria umenia E. Zmetáka v Nových Zámkoch a i.). Zúčastňovala sa na aktivitách a formovaní tzv. neoficiálnej scény pred r. 1989, od r. 1992 je členkou združenia A-R. Žije a tvorí v Stupave.

15.3. - 17.5.2024  

Literárne a hudobné múzeum ŠVK, Banská Bystrica

Postavám vdychovali vlastnú divadelnú podobu

Bábkoherečka Alena Sušilová venovala banskobystrickému bábkovému divadlu celý profesionálny život. Narodila sa v Bratislave (9. 8. 1959), vyštudovala DAMU (Divadelní akademie múzickych umění) v Prahe. Do Bábkového divadla na Rázcestí, vtedy ešte s názvom Krajské bábkové divadlo v Banskej Bystrici, nastúpila 1. 1. 1985. Hoci je už na dôchodku, hosťuje v Bábkovom divadle na Rázcestí.

Alžbeta Tomášková, rod. Otiepková sa narodila v Banskej Bystrici 6. 3. 1929. Už ako škôlkarka účinkovala v detských predstaveniach, neskôr si zahrala v Cirkevnej katolíckej kláštornej škole. Bola členkou bábkarského súboru Bábkové divadlo Našich detí, ktoré viedol Ján Murgaš. Vytvárala charakterové úlohy vo výrazne diferencovaných polohách, niekedy s humorným podfarbením. Alžbeta Tomášková zomrela 6. 11. 2022 v Žiline.

Karol Zaremba (25. 9. 1934 – 5. 4. 2005) bol rodák z Košíc, ale divadlo a Banská Bystrica mu učarovali, a tak sa tu usadil natrvalo. Začínal v ochotníckom Divadelnom súbore Andreja Sládkoviča, neskôr účinkoval v amatérskom Bábkarskom súbore pri Dome osvety v Banskej Bystrici. Bol zakladajúcim členom profesionálneho Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici. Spolupracoval s Československou televíziou v Bratislave ako animátor a režisér bábkových inscenácii. Vidieť sme ho mohli aj vo filmoch, napr. Studňa lásky (1986).

Štefan Píšša uzrel svetlo sveta 4. 4. 1939 v Zliechove, ktorý bol aj jeho prvým dotykom s ochotníckym divadlom. Divadlo bolo jeho veľkou láskou aj počas štúdií na gymnáziu v Ilave či počas vojenskej prezenčnej služby v Brne, kde bol členom ochotníckeho bábkarského súboru Pohádka. Profesionálne sa divadlu venoval od r. 1961, keď nastúpil do umeleckého súboru vtedajšieho Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici. Za svoje umenie získal viaceré herecké ocenenia. V roku 1998 mu Slovenský literárny fond, výbor Sekcie pre tvorivú činnosť v oblasti rozhlasu, divadla a zábavného umenia, udelil Cenu za celoživotné dielo. Po ťažkej chorobe odišiel do hereckého neba 13. 9. 2008 v Banskej Bystrici.

Výstavka zo zbierkového fondu Literárneho a hudobného múzea k výročiu narodenia banskobystrických hereckých osobností potrvá od 15. 3. 2024 do 17. 5. 2024 v ŠVK na druhom poschodí.

Kurátorka výstavy: Mgr. Mária Lásková

1.3. - 31.12.2024  

Archeologické múzeum SNM, Bratislava

Život na hradoch a hrádkoch

Výstava prostredníctvom zbierkových predmetov SNM – Archeologického múzea, SNM – Múzeí v Martine a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky prezentuje každodenný život na šľachtických sídlach, dokumentuje ich hospodárske zázemie, ako aj život spoločnosti na priľahlých panstvách. Návštevníkov prevedie témami – stavebný vývoj hradov spolu s ich obrannou funkciou, hospodárstvo, remeselná výroba a obchod na jednotlivých panstvách či chov hospodárskych zvierat. Predstaví chod samotného šľachtického dvora s prevádzkou kuchyne, stolovaním, odievaním vrátane šperkov, trávenie voľného času – hračky a hry, ale aj liečiteľstvo a predmety spojené s vierou.

Výstavu dopĺňajú letecké zábery niekoľkých hradov, ktoré dokumentujú ich podobu  v súčasnosti. Historický stav hradu v 17. storočí približuje model hradu Korlátka v mierke 1:72.  

Život na hradoch a hrádkoch bude v blízkej budúcnosti doplnený o interaktívny tvorivý program s názvom Hravo o hradoch, určený školským skupinám, rodinám s deťmi a iným kolektívom. Pre dospelých záujemcov múzeum ponúkne komentované prehliadky a odborné prednášky k téme.

16.2. - 30.9.2024  

Múzeum rusínskej kultúry SNM, Prešov

Čaro depozitu

Výstava Čaro depozitu predstavuje vzácne artefakty materiálnej ľudovej kultúry Rusínov pochádzajúce zo  zbierok SNM-Múzea rusínskej kultúry v Prešove. Cieľom je priblížiť hlavne mladým návštevníkom spôsob života Rusínov v minulosti.

Pastierstvo, poľnohospodárstvo, pestovanie obilia, ľanu, jeho spracovanie, výroba odevov ale aj produkty remesiel – košikárstva, drotárstva, korytárstva, kováčstva, obuvníctva či mlynárstva si budú môcť  návštevníci nielen pozrieť, ale v tvorivých ateliéroch aj vyrobiť.

Výstava, ktorú autorsky pripravil etnograf Mgr. Art. Miroslav Morochovič a kurátorka PaedDr. Mgr. Anna Simková, potrvá do 30. septembra 2024.

22.1. - 30.5.2024  

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

Milan Rastislav Štefánik – Cesta k hviezdam

Okresné kolo výtvarnej súťaže pri príležitosti 105. výročia úmrtia gen. PhDr. M. R. Štefánika, podujatie v spolupráci s Klubom M.R.Štefánika, Maticou Slovenskou, Mestom Spišská Nová Ves. Bližšie info. viď. propozície súťaže.

16.12.2023 - 31.5.2024  

Historické múzeum SNM, Bratislava

Česká a slovenská architektúra. Panoráma architektúry 1918 – 2023

Najväčší výstavný projekt s témou českej a slovenskej architektonickej tvorby za obdobie posledných 100 rokov. Ide o retrospektívu architektúry oboch našich krajín (prostredníctvom takmer 200 významných diel architektov pôsobiacich od začiatku 20. storočia do súčasnosti), ktorú po prezentácii na Pražskom hrade budú môcť obdivovať aj slovenskí návštevníci.

Výstava pozostáva z dvoch častí: architektúra do konca spoločnej republiky a časť predstavujúca Slovensko a Česko počas 30 rokov samostatnej existencie. 150 modelov vybraných stavieb, doplnených o fotografie, faksimile vybraných architektonických kresieb, publikácie a ďalšie zaujímavé dokumenty od 1. Československej republiky po súčasnosť, ilustruje premenu fyzickej podoby miest a krajiny, ale aj architektúru ako samotný odbor. Vo výstavnom priestore dominuje „strom republík“, historická os, kde sú objekty a udalosti zasadené do vzájomného kontextu a špeciálna inštalácia s portrétmi významných architektov.

Výstavu sprevádza publikácia Česká a slovenská architektúra, ktorá v 10 kapitolách – od 1. Československej republiky, cez obdobie protektorátu a Slovenského štátu, povojnovú obnovu, sorelu 50. rokov, liberálne moderné 60. roky, normalizáciu a prelom Zamatovej revolúcie, až po samostatný vývoj v našich krajinách – približuje viac než 100 diel a historický vývoj architektúry.

Výstavný projekt autorsky pripravili nestori histórie architektúry – profesori Matúš Dulla a Vladimír Šlapeta.

15.12.2023 - 17.5.2024  

Múzeum v Zlatých Moravciach

Malé radosti | Obrazy Valentina Horbu

Valentin Horba sa narodil 26. októbra 1952 v Strakoniciach a všetky nasledujúce dni útleho detstva prežil v Radomyšli. Základnú školu absolvoval v rodnej obci. K maľovaniu si vytvoril vzťah už ako malý žiačik. Začal maľovať sám, cielene, v 12-tich rokoch a svoje výtvarné nadanie rozvíjal najprv pod vplyvom odborných rád svojho bratranca, Igora Semiginovského. V rokoch 1969 až 1971 navštevoval ľudovú školu umenia v Strakoniciach (v súčasnosti ZUŠ) pod vedením akademického maliara Jiřího Rejžka, ktorý ho v maľbe podporoval a povzbudzoval. Po ukončení základnej školy sa vyučil za sústružníka v strakonickej ČZ.  Potom absolvoval strednú ekonomickú školu. Po ukončení stredoškolského štúdia nasledovala povinná vojenská služba. S vojenskou službou vošli do jeho života dva roky zaujímavej spolupráce s významným maliarom Marianom Hemelom. Od neho získal poznatky o modernom umení. Najvýraznejšími vzormi v tvorbe sa stali pre neho predovšetkým Jan Zrzavý, Pablo Picasso, Jozef Lada. Neskôr mu život priniesol spoluprácu s ďalšími významnými umelcami, akademickými maliarmi ako Václav Holoubek, Jan Samec, František Dragoun, Karel Oberthor a Cyril Chramosta.

Valentin Horba je vo svojej tvorbe verný Juhočeskému kraju, predovšetkým rodnému Prácheňsku. Zaujíma ho najmä juhočeská krajina a objekty nachádzajúce sa v nej. V jeho prácach sa najčastejšie stretávame s vidieckou architektúrou: typickými chalupami, kostolíkmi, malebnými uličkami, mestskými zákutiami a inými predmetmi, ktoré sú príznačné pre zobrazované prostredie. Maliar sa neuspokojuje s realistickým stvárnením vidieka. Jeho uhol pohľadu je netradičný, v jeho obrazoch nájdeme prvky naivného umenia a láskavého humoru. Horbove obrazy často dopĺňajú objekty, ktoré zdanlivo do krajiny alebo prostredia nepatria. Vytvárajú tak istý kontrapunkt, zároveň ich podčiarkujú, pretože sú bežnou súčasťou života, obyčajne v inom kontexte či súvislostiach.

Vďaka charakteristickému maliarskemu rukopisu sú maľby Valentina Horbu jedinečné a nezameniteľné s inými autormi. Na jeho maliarskej palete sú najčastejšie svetlé teplé farby: žltá, oranžová, tehlovo červená, ale aj jasnejšie odtiene chladnejších farieb, napr. bledomodrej a žltozelenej, ktoré revokujú pohodu, dobrú náladu a veselosť. Z jeho obrazov cítiť ľahkosť a hravosť, skrývajú v sebe veľa ľudskej múdrosti, životnej skúsenosti a vidia svet predovšetkým z optimistickejšej stránky.

Okrem vidieckej krajiny môžeme nájsť na obrazoch Valentina Horbu milé drobnosti (slnečník, lietadielko, šarkan, palička…), krehkých anjelov, staré juhočeské mlyny, tzv. klapáče. Tie sa dostali do kalendára a do knižky Jarky Pixovej, kde opisuje osudy šestnástich vybraných mlynov, ktoré sú niečím zaujímavé alebo výnimočné.

Na počesť holandskej skupiny Hailander, hrajúcej na gajdy, pri príležitosti ich 25. výročia existencie, Valentin Horba vytvoril kalendár. Hoci frontman tejto skupiny Jeroen de Groot navštevoval Strakonice od roku 1989, až v roku 2017 sa zoznámil s Valentinom Horbom. Stali sa priateľmi a spolu s členmi jeho skupiny priaznivcami Horbovej maliarskej tvorby.

Valentin Horba zostáva verný rodnému kraju po celý svoj život. Z kratších či dlhších ciest sa rád vracia domov do malej dedinky Drhovle, nachádzajúcej sa niekoľko kilometrov od Strakoníc a Písku. Tu má svoj ateliér a venuje sa svojej výtvarnej práci.

S jeho maľbami a obrazmi sa stretneme v mnohých súkromných zbierkach, múzeách a galériách. Jeden z jeho obrazov vlastní bývalý český prezident Václav Klaus, hajtman juhočeského kraja Jiří Zimola, režisér Zdeněk Troška. Iný obraz zdobí pracovňu starostu talianskeho mesta Montoggia a ďalšie obrazy by sme našli v USA, napr. v múzeu v Iowe obraz s názvom Traktor Johndier, viaceré práce sú v Austrálii, vo Fínsku a na Slovensku.

24.10.2023 - 31.5.2024  

Múzeum kultúry Čechov na Slovensku SNM, Martin

Jan Amos Komenský chcel zmeniť svet

Veril, že vzdelaním je možné zmeniť svet a dnes mu nikto nepovie inak ako Učiteľ národov. Reč je o Janovi Amosovi Komenskom, o ktorého živote, diele a odkaze rozpráva aktuálna výstava v Múzeu kultúry Čechov na Slovensku. Radi Vám ju predstavíme v rámci komentovanej prehliadky v stredu 27. marca 2024 o 17.00 hod.

Jan Amos Komenský (*1592, juhovýchodná Morava – †1670, Amsterdam) bol český a moravský biskup Jednoty bratskej, jazykovedec, prírodovedec, humanista, politik, jeden z najväčších českých a európskych mysliteľov, filozofov a spisovateľov. Renomé si získal hlavne ako pedagóg, resp. teoretik pedagogiky a autor mnohých spisov z tohto odboru. Zaoberal sa všeobecnou teóriou výchovy, didaktikou, vytvoril špeciálnu metodiku výučby jazykov a sám písal originálne učebnice – najznámejšia je jazyková príručka Janua linguarum reserata (Brána jazykov otvorená) a učebnica Orbis sensualium pictus (Svet v obrazoch). Je považovaný za zakladateľa modernej pedagogiky a známy ako „Učiteľ národov“.

Literárna činnosť Jana Amosa Komenského, ktorý bol ako nekatolík nútený po bitke na Bielej hore od roku 1626 žiť v exile, je obsiahla a tematicky rôznorodá. Tvoril encyklopedické spisy a jeho ideálom bola pansofia (vševeda), obsahujúca všetky vtedajšie vedomosti. Do všeobecného povedomia sa zapísal aj ako autor najslávnejšieho česky písaného diela 17. storočia s názvom Labyrint sveta a raj srdca.

Výstavu pripravilo Muzeum Jana Amosa Komenského v Uherskom Brode a v Múzeu kultúry Čechov na Slovensku ju môžete navštíviť v predĺženom termíne do 31. mája 2024.

20.10.2023 - 4.10.2024  

Prírodovedné múzeum SNM, Bratislava

Ašot Haas - Insight

Výstavou Insight predstavuje Slovenské národné múzeum výber z aktuálnej tvorby multimediálneho vizuálneho umelca Ašota Haasa, inšpirovanej minuloročnou rezidenciou v Slovenskom inštitúte v Jeruzaleme. Ovplyvnený bohatstvom, spiritualitou a kombináciou rozličných vierovyznaní ľudí svätého mesta, Haas prináša imaginatívne diela nadväzujúce na stále sa rozvíjajúci autorský program. Nenútenou obrazotvornosťou podnecuje osobné prežívanie a kreovanie vlastných naratívov.

Výstavný projekt je koncipovaný ako tmavá, intímna a zároveň intenzívna scenéria, z ktorej útrob vystupujú nové umelecké série. Premiéru má figurálna kompozícia, ktorá je apropriáciou sochy Michelangelovho Dávida. Haas ho dynamizuje, otáča o 360 stupňov a vzniká výrazná formálna deformácia a symbolika neúnavnej snahy o dosiahnutie nedosiahnuteľného. Výstava takisto prezentuje nový cyklus šiestich kusov diamantov, ktoré odkazujú na izraelské bohatstvo a obchod. Autor sa ponoril do histórie vzniku diamantov a inšpiroval sa najdokonalejšiu verziou brúsenia, ktorú prepočítal a vytvoril belgický dizajnér a technik Marcel Tolkowsky (1899 – 1991). Prostredníctvom skenovania tolkowského briliantov vytvoril vlastné verzie, ktoré pretavil do optického skla a pokoval vákuovou technológiou. Ďalej ponúka aj autorsky signifikantné svetelné objekty – lineárne kruhové motívy reprezentujúce priestory neznámych sakrálnych kupol či vibrujúce abstraktné reliéfne kresby z plexiskla, ktoré nás vťahujú do spirituálneho sveta neviazaného na konkrétnu vieru.

Tvorba Ašota Haasa stavia na základoch technologických a materiálnych experimentov, výsledkom ktorých sú signifikantné abstraktné motívy pracujúce s repetíciami a variáciami základných geometrických tvarov. Hoci sa plne opiera o dejiny umenia, ozveny op-artu, abstraktného geometrizmu či minimalizmu, práve digitalizácia a využitie poznatkov z priemyselnej výroby a technologických a materiálnych inovácií v kombinácii s fyzikálnymi a matematickými zákonmi vytvárajú funkčné spojenia, ktoré sú v našom prostredí jedinečné. Objekty, závesné obrazy, reliéfne maľby či svetelné inštalácie – autorove diela si vyžadujú vnútorne spomaliť a zamerať pozornosť na drobné detaily. Či už je to postupná zmena farebných odtieňov a hrúbky línií, alebo drobné posuny a rozstupy medzi geometrickými útvarmi, dehumanizované artefakty nadobúdajú vďaka nepatrným zmenám a expresívnym „nedokonalostiam“ organický charakter, ktorý prirodzene kontrastuje s technologickým aspektom ich vzniku. Pomyselný princíp vizuálnej náhody je v skutočnosti výsledkom hodín kódovania, vytvárania autorských softvérov, zberu a vyhodnocovania dát.

Ašot Haas (1981, Moskva) žije a pracuje v Bratislave. Štúdium absolvoval na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, kde v rokoch 2002 – 2007 postupne prešiel ateliérmi Industrial Design (Ferdinand Chrenka), Transport Design (Štefan Klein), Sklo (Juraj Gavula) a ateliérom Socha, objekt, inštalácia (Juraj Meliš). V roku 2019 získal cenu ILDA Awards a v roku 2007 Cenu Galérie NOVA za sklo. Samostatne vystavoval v priestoroch a inštitúciách ako napr. Incheba Expo Arena, Bratislava (2021), Bellart Gallery, Viedeň (2020), Kunsthalle Košice (2019), DSC Gallery, Praha (2016), Nedbalka, Bratislava (2013), PGU, Žilina (2012) a i. Diela Ašota Haasa sú zastúpené v mnohých súkromných a štátnych zbierkach. Viac informácií o autorovi: https://asothaas.com/

1.8.2023 - 31.12.2024  

Považské múzeum v Žiline

Čo drôt spojil, čas nerozdelí...

V Drotárskom pavilóne v areáli Budatínskeho hradu  je od začiatku augusta prístupná výstava s názvom Čo drôt spojil, čas nerozdelí... Jej autorkami sú etnologička Katarína Kendrová a historička Katarína Hallonová z drotárskeho oddelenia Považského múzea. Typické slovenské remeslo zapísané aj v UNESCO je tentokrát priblížené naozaj netradičným spôsobom. „Zamerali sme sa na jeho prvotnú vandrovnú formu, keď drotári putovali po celej krajine a venovali sa najmä opravám predmetov každodennej potreby, používanými obyvateľmi vidieka. Ich neustály boj o zabezpečenie existencie si vyžadoval až neuveriteľne širokú škálu rôznorodých pomôcok, riadov a nástrojov, ktoré rýchlo opotrebovali, ale na kúpu nových nemali dostatok financií. A práve vďaka drotárom dostali poškodené predmety šancu na opätovné využitie. Na gazdovstvách a v domácnostiach snáď ani neexistovala pomôcka, ktorú by sa nepokúsili obnoviť, alebo svojou prácou neinšpirovali k podomáckym opravám samotných gazdov,“ vysvetľuje Katarína Kendrová.  

Výstava je koncipovaná tak, aby priblížila najmä tri základné oblasti života človeka súvisiace s prípravou stravy a stolovaním, s prácou roľníka na poli a gazdovstve a so spracovaním textilných vlákien nevyhnutných k výrobe odevu. Návštevníci tak môžu na jednom mieste vidieť takmer 100 typov exponátov najrozmanitejších funkcií, tvarov a materiálov, akými sú hlina, drevo, prútie, rohovina, plech, sklo, porcelán či kamenina, všetky opravované drôtom alebo plechom, v celkovom počte viac ako 200 kusov. „Na výstave prevláda najmä drotármi opravovaný keramický riad, na ktorý sa prvotne a v najväčšej miere orientovali.  Bohato sú zastúpené aj obnovené plechové a drevené nádoby, kuchynské či salašnícke pomôcky, akými sú hrnce, sitká, pražiče na kávu, rajničky, kotly a kotlíky, vahany, gelety, korytá a korýtka, maselnice, bačovské varechy, formy na syr a perníky, soľničky i črpáky. Zaujímavé drotárske opravy môžu záujemcovia o problematiku vidieť aj na poľnohospodárskom náradí, napríklad na lopatách – vejačkách, vidlách, kosách a kosákoch, hrabliach, oselníkoch, košoch či cepoch. Zásahom drotárov sa nevyhli ani kolovrátky, praslice, krample, nahrievacie žehličky a mnohé ďalšie starobylé predmety. K vzácnym exponátom  patrí aj precízne a jemne opletané sklo, porcelán a fajky z morskej peny,“ dopĺňa K. Kendrová.

Výstava je obohatená o odborné texty s fotografiami a tiež detailné opisy špecifických drotárskych opravárenských techník. Návštevníci uvidia techniky základné, akými bolo opletanie do drôtených sietí, flekovanie, haftovanie, spájkovanie, ale tiež  jednoduchšie, ktoré spočívali v stiahnutí poškodených častí predmetov drôtenou slučkou alebo pásikom plechu. Všetky prezentované exponáty pochádzajú zo zbierkových fondov Považského múzea a Slovenského národného múzea v Martine. Výstava je prístupná počas prehliadky Drotárskeho pavilónu od utorka do nedele od 9:00 do 16:30.

5.4.2023 - 31.12.2024  

Historické múzeum SNM, Bratislava

Príbeh holíčskej manufaktúry

Výrobky holíčskej manufaktúry, ktorú v prvej polovici 18. storočia založil manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, aby povzniesol priemyselné podnikanie v krajine, sú stále atraktívnymi a dobre predávanými po celom svete. V múzeách patria k cenným akvizíciám a k jedným z najdôležitejších zbierkových predmetov, ktoré pamäťové inštitúcie s obľubou vystavujú aj v  stálych expozíciách. Jedálenské servisy a nádoby vyrábané vo veľkosériách, dekoratívne stolové predmety, predmety dennej potreby, ale aj solitérne kusy či drobné plastiky predstavujú život a stolovanie nielen vysokej šľachty, pre ktorú boli pôvodne určené, ale aj odberateľov z radov mešťanov.

Výstava holíčskej keramiky, tak ako ju pripravili jej autori, kurátorka PhDr. Andrea Milanová, PhD. a PhDr. Daniel Hupko, PhD.,  prezentuje rôznorodú škálu tvarov, dekórov a výrobkov spoločne s ukážkami tvorby svetových dielní, ktoré ju ovplyvnili. Vystavené predmety sú nielen zo zbierok Slovenského národného múzea – Historického múzea vlastniaceho najväčšiu muzeálnu zbierku na Slovensku, ale vďaka spolupráci s vybranými múzeami a súkromným zberateľom, ktorí na výstavu zapožičali predmety, sa podarilo zhromaždiť významnú kolekciu, ktorá širokej odbornej a laickej verejnosti predstavuje výrobky holičskej manufaktúry po prvýkrát v rozsahu, ktorý zodpovedá takmer celej šírke v Holíči vyrábaného fajansového a kameninového tovaru. Rovnako prvýkrát predstavuje aj práce ľudových hrnčiarov, pre ktorých sa holíčska produkcia stala dôležitou inšpiráciou.

Výstava Príbeh holíčskej manufaktúry bude pre verejnosť prístupná od 5.4. 2023 na 3. poschodí Bratislavského hradu denne okrem utorka v čase od 10,00 do 18,00 h (posledný vstup je o 17,00 h). 

28.6.2022 - 30.6.2027  

Archeologické múzeum SNM, Bratislava

Po stopách legionárov

Slovenské národné múzeum – Archeologické múzeum otvorí dňa 28. júna 2022 o 16.00 h novú výstavu Po stopách legionárov v priestoroch múzea na Žižkovej ulici v Bratislave. Výstava, ktorá je jedným z výstupov projektu SNM – Archeologického múzea a obce Lethaprodersdorf (Rakúsko, Burgenland), financovaného z programu INTERREG V-A Slovenská republika –Rakúsko 2014-2020, bude pre verejnosť prístupná od 29. júna 2022 do 30. júna 2027.

Región Podunajsko, zahrnutý do programu, bol v minulosti obývaný mnohými národmi
a etnikami, ktoré za posledných 1500 rokov zanechali v zemi svoje stopy. Cieľom projektu
Po stopách legionárov je zvýšiť povedomie širokej verejnosti o pravekých a ranohistorických dejinách, období rímskeho cisárstva až po stredovek, prostredníctvom života rímskeho legionára Marca Longina, ktorého hrob bol objavený v Leithaprodersdorfe. K výstupom projektu patrí vznik náučnej cyklocesty medzi rímskym táborom v Iži-Leanyvári (lat. Celemantia) okres Komárno a vidieckym sídlom z doby rímskej v Leithaprodersdorfe, ako aj prezentácia výsledkov archeologického výskumu formou výstavy, odbornej brožúry s názvom Dve krajiny – osem cieľov, brožúry pre cyklistov, informačných tabúľ a webovej stránky o projekte.

Výstava v SNM – Archeologickom múzeu je zameraná na predrímske obdobie (dobu železnú) a rímsku dobu. Návštevníkom predstaví nálezy z mohýl zo staršej doby železnej-halštatskej z Blatnej na Ostrove, Dunajskej Lužnej – Nových Košarísk a Dolných Janíkov. Nálezy mladšej doby železnej súvisia s Keltmi, ktorí obývali územie pred príchodom Germánov a Rimanov. Hlavná časť výstavy je venovaná rímskemu obdobiu. Prezentuje nálezy z rímskeho tábora Gerulata a z germánskych lokalít z doby rímskej. Zaujímavosťou sú  predovšetkým nálezy z tzv. »kniežacích« hrobov germánskych elít zo Zohora a Vysokej pri Morave, vystavené takto kompletne po prvý raz. Zbierkové predmety dopĺňajú videodokumenty, ako aj 3D vizualizácie k výskumom.  

K publikáciám, vydaným k projektu, patrí dvojjazyčná odborná brožúra pre verejnosť s hlbším záujmom o históriu a poznanie architektonických a archeologických pamiatok z vybraných lokalít. Záujemcovia tu nájdu informácie o Bratislavskom hrade, Dóme svätého Martina v Bratislave, Kostole reformovanej cirkvi v Šamoríne, o hrade Devín, ako aj o štyroch rakúskych historických objektoch. Druhá brožúra – pre cyklistov – obsahuje okrem mapy aj texty k jednotlivým tematickým zastávkam: v Iži, Komárne, Veľkom Mederi, v Blatnej na Ostrove, v Šamoríne, v bratislavských múzeách, v Dóme sv. Martina a na hrade Devín, z pohľadu archeologických nálezov na miestach jednotlivých stanovísk. Text brožúry je v slovenskom aj nemeckom jazyku a jej súčasť tvorí obrázková príloha, ako aj zoznam 90 lokalít archeologických nálezísk a významných stavebných pamiatok pozdĺž trasy.

Ďalším z výstupov projektu je vytýčenie a označenie 240 km dlhej náučnej archeologicko-historickej cyklocesty, medzi rímskym táborom v Iži-Leanyvári (lat. Celemantia) okres Komárno
a vidieckym sídlom z doby rímskej v Leithaprodersdorfe (Rakúsko). Tieto dve miesta spája postava rímskeho legionára Marka Vinia Longina, ktorý po prepustení z armády v Celemantii, dostal za 25 ročnú vojenskú službu pozemky v okolí Leithaprodersdorfu, kde žil až do svojej smrti a je aj pochovaný. Príbeh o jeho putovaní vyčítali archeológovia z náhrobného kameňa, ktorý sa našiel v Leithaprodersdorfe. Cyklista tak pomocou cykloznačiek objaví trasu, ktorú pred 2000 rokmi prešiel veterán Longin.

Informačnú hodnotu cyklocesty zvyšujú informačné tabule (23 na rakúskom území a na slovenskom 5), ktoré turistom priblížia vojenskú službu v légii, ako aj zabezpečenie vojenských jednotiek, slúžiacich na Dunajskej hranici. Súčasne predstavia obrovské kultúrne bohatstvo z doby Rímskeho cisárstva, získané archeologickým výskumom v predsunutom rímskom tábore Celemantia v Iži, v južnej časti Bratislavy situovanom tábore Gerulata v Rusovciach, v Archeologickom múzeu v Bratislave, v legionárskom tábore v Carnunte a v civilných usadlostiach, vybudovaných v blízkosti hranice.