Rudno

Kostol sa nachádza v areáli Múzea slovenskej dediny v Martine. Rímskokatolícky kostol z Rudna, zasvätený sv. Štefanovi Kráľovi, je jediný zachovaný drevený kostol v Turci. Táto dominantná stavba regiónu Turiec v martinskom Múzeu slovenskej dediny, je od svojho sprístupnenia jedným z návštevnícky najatraktívnejších objektov v rámci celého skanzenu.
Rudno, zemepanská obec s roľníckym a drevospracujúcim charakterom, ležiaca v malebnom prostredí na hlavnom komunikačnom ťahu z hornej Nitry do Turca, sa písomne prvýkrát spomína roku 1343. Koncom prvej polovice 14. storočia vznikla nad obcou, v blízkosti mýtnej stanice, prvá sakrálna stavba, malá kaplnka. Roku 1422 ju nahradil drevený kostolík. V roku 1792 na jeho mieste vyrástla stavba nového dreveného kostola.
Ide o pozdľžny, plochostropý, jednoloďový objekt so vstupným priestorom štvorcového pôdorysu a polygonálne ukončenou apsidou. V nadpraží vonkajších dvier je vyrezaný nápis: Laudetur Jesus Christus 1790. Švorhranná veža má vstup z vonkajšej strany a je pokrytá, rovnako ako celý kostol, šindľom. Zrubová stavba je z oboch strán obložená doskami, zvnútra zdobenými maľbou. Na oblúku, oddeľujúcom loď od apsidy, sú maľované nápisy s vročením, signatúrou a patrocíniom pôvodného kostola. Vnútorné vybavenie kostola tvorí oltár, kazateľnica, patronátna lavica v pravej časti apsidy, ostatné lavice, dva kríže a empora s torzom organu. Väčšina z týchto artefaktov tvorila súčasť predchádzajúcej stavby. Z pôvodného zariadenia sa nezachovala truhla na odkladanie rúch a liturgických potrieb (kostol nemá sakristiu).
Doterajšou literatúrou uvádzané datovanie oltárnej architektúry do obdobia okolo polovice 18. storočia spresňujeme na rok 1707, pretože toto vročenie bolo odkryté na jej zadnej strane počas reštaurátorských prác. Oltárnu architektúru tvorí stredová nika s dvojicou bočných stĺpov. V nike sú umiestnené plastiky Madony, sv. Mikuláša a sv. Štefana Kráľa, ktoré patria ku klasickým ukážkam gotiky v Turci. Vznikli v období okolo roku 1480 v stredoslovenskej dielni, ktorá realizovala aj skulptúry pre kostoly v Turčianskom Petri, Jazernici a Necpaloch. Nad postavami sv. Mikuláša a sv. Štefana Kráľa sú sošky anjelov, pridržiavajúcich nad hlavou Madony rozmernú korunu. Dve malé barokové plastiky evanjelistov, umiestnené po bokoch oltárnej architektúry, pôvodne patria k výzdobe kazateľnice. Oblúk, oddeľujúci zadnú časť apsidy, ktorý vychádza z jej bočných stien a z bokov oltára, nesie veľké plastiky sv. Petra a sv. Pavla z poslednej tretiny 18. storočia. V oltárnom nadstavci, tvarovo príbuznom skrini, je socha archanjela Michala.
Kazateľnicu zo 17. storočia s polygonálnym parapetom rozčleňujú stĺpiky, medzi ktorými sú osadené plastiky evanjelistov a Krista, tvoriace jeden dielenský celok so sochami evanjelistov z oltára. Baldachýn kazateľnice zdobia kartuše s maľovanými hlavami anjelov.
Patronátna drevená lavica v pomerne výraznej zeleno-červenej farebnej kombinácii je konštrukčne i plastickou rezbou nenáročnou remeselnou prácou - práve vďaka tomu mimoriadne vhodne dopĺňa interiér kostola. Lavice v lodi sú nové, zo začiatku 50. rokov.
Emporu s vertikálnym členením plochy, rovnako ako steny lode, zdobí mramorovanie. Organ, resp. jeho torzo, ktoré sa tu nachádza, je v nefunkčnom stave. Zachovala sa z neho skriňa, zdobená akantom a kartušou a na rímse maľovaným dedikačným nápisom manželov Štefana Gersicha a Evy Reberiusovej z Rohova. Päťregistrovému pozitívu, ktorý postavil začiatkom 18. storočia neznámy staviteľ, chýba viacero dôležitých súčastí, avšak napriek tomu ho možno oživiť.
Vnútorné vybavenie kostola a jeho pôsobivosť umocňuje výmaľba stien a stropu, ktorú realizoval Liborius Lazar bezprostredne po dokončení stavby. Tento reprezentant rokokového maliarstva, žijúci v neďalekom Slovenskom Pravne, nepresiahol kvalitou a invenciou svojich prác hranice regiónu. Nemožno mu však uprieť zmysel pre harmóniu a nenásilné splynutie vlastnej tvorby s architektúrou objektu, ako je to v prípade rudnianskeho kostola i výmaľby záhradného domčeka zo Slovenského Pravna (od roku 1965 je tiež súčasťou skanzenu). Vnútorné obloženie stien kostola rozdeľujú na menšie celky maľby pilastrov a mušlí v lodi a stĺpov s girlandami v apside. Zvyšnú hmotu stien i celú plochu stropu zdobí maľba, imitujúca mramorovanie.
V poslednom období bola funkcia filiálneho kostola v Rudne zúžená už len na odbavovanie pohrebov obyvateľov Rudna a Liešna. V roku 1974 kostol s celým vnútorným zariadením previezli do Múzea slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch pri Martine. Jeho nové postavenie v skanzene približne zodpovedá pôvodnému situovaniu kostola na návrší nad obcou. V nasledujúcich rokoch vyvinulo Slovenské národné múzeum - Etnografické múzeum v Martine značné úsilie na obnovu kostola, pretože stav niektorých jeho zložiek bolo možné v čase prevozu označiť za kritický. Predovšetkým oltár, kazateľnica a jednotlivé plastiky mali výrazne narušenú hmotu i maľbu. Ako prvé boli reštaurované plastiky Madony, sv. Mikuláša a sv. Štefana Kráľa (1977), potom oltárna architektúra a kazateľnica (1988) a patronátna lavica (1991). Poslednou realizáciou bola rekonštrukcia výmaľby stropu a farebné zjednotenie nových prvkov na schodisku kazateľnice a oltárnej menze s originálom (1993-1994).
V roku 1994 bol kostol sprístupnený verejnosti a stal sa dôležitou a veľmi pútavou súčasťou predvianočných prezentačných podujatí ako miesto vystúpení rôznych folklórnych súborov.

Fotografie z mája 2006