Výstavy a podujatia na Slovensku ku dňu 26. 10. 2024

26.10.2024   14:30

Múzeum slovenskej keramickej plastiky, Modra

Popoludnie s Ľudovítom Štúrom

Pri príležitosti výročia Štúrovho narodenia (*28. 10. 1815) sme pre Vás pripravili popoludnie, počas ktorého si budete môcť prezrieť naše expozície.

Priblížime Vám osobnosť Ľudovíta Štúra, jeho život a prínos pri formovaní slovenského národa, ale i dobu, v ktorej žil.

25.10. - 31.12.2024  

Kaštieľ a archeopark Hanušovce nad Topľou

Bliščaci brokat

Vernisáž výstavy 25.10.2024 o 17:00 hod
Autori : Mgr.Zuzana Andrejová, PhD. , Ing. Samuel Bruss
Brokátová látka v tradičnom ženskom odievaní.
Miesto : malá výstavná sieň - kaštieľska pivnica , Kaštieľ v Hanušovciach nT.

24.10.2024 - 16.2.2025  

Slovenské technické múzeum, Košice

Spomínam na Paríž, Tokio a Los Angeles

Výstava SOŠV – Slovenského olympijského a športového múzea SPOMÍNAM NA PARÍŽ, TOKIO, LOS ANGELES (JUBILEJNÉ ROKY SPOLOČNÝCH ČESKOSLOVENSKÝCH VÝPRAV NA OLYMPIJSKÝCH HRÁCH) je určená nielen pre fanúšikov športu, ale pre všetkých návštevníkov rôznych vekových kategórií. Výstava sa zameriava na štvorkové roky 1924, 1964 a 1984. Výstava bude sprístupnená pre verejnosť od 24. októbra 2024 v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach.

"Cieľom výstavy je na jednom mieste verejnosti sprístupniť zbierkové predmety, odkazujúce na olympijské úspechy a participáciu výprav spoločného štátu Čechov a Slovákov na olympijských hrách. Digitalizáciou zbierkových predmetov, fotografií a archívnych dokumentov participujúcich partnerov vznikla nová online platforma www.csdedicstvo.com. Zaujímavou formou prispieva k jednoduchšej dostupnosti týchto artefaktov pre verejnosť,“ povedala kurátorka výstavy Zdenka Letenayová z SOŠV – Slovenského olympijského a športového múzea.

ZAUJÍMAVOSTÍ Z OLYMPIÁD ,,ŠTVORKOVÝCH ROKOV“
PARÍŽ 1924
V československej výprave bolo 133 športovcov a len 4 ženy. Súťažilo sa v 75 disciplínach a 16 športovcov si prinieslo spolu 10 medailí. V neoficiálnom bodovaní Československo obsadilo 15. miesto. Historicky prvú zlatú medailu si odniesol Bedřich Šupčík v šplhu. Historicky prvý raz bolo použité olympijské motto ,,Citius, altius, fortius“ (rýchlejšie, vyššie, silnejšie), olympionici bývali po prvýkrát v olympijskej dedine a vysielané boli aj rozhlasové prenosy. V Paríži sa zaviedlo na záverečnom ceremoniáli vztýčenie troch vlajok, a to Medzinárodného olympijského výboru, usporiadateľskej krajiny a krajiny, ktorá prevezme štafetu nad blížiacou sa olympiádou.

TOKIO 1964
Prvé olympijské hry konajúce sa na ázijskom kontinente. Československá výprava, v ktorej bolo 104 športovcov, z toho 9 žien obsadila v neoficiálnej klasifikácii štátov deviate miesto, keď získala päť zlatých, šesť strieborných a tri bronzové medaily. Olympijskú premiéru mal šport: volejbal a džudo. 
"Tri zlaté kovy si vybojovala Věra Čáslavská, ktorá triumfovala vo viacboji (z trónu zosadila dovtedy neohrozenú gymnastickú kráľovnú Larisu Latyninovú zo ZSSR, dodnes medailovo najúspešnejšiu ženu olympijskej histórie), v preskoku a kladine Ďalšie zlaté kovy pridali v stíhacích pretekoch cyklistov na 4 km Jiří Daler a vo vzpieračskej kategórii do 82,5 kg Hans Zdražila,“ dodala kurátorka Zdenka Letenayová. 

Nástup výpravy ČSR na otváracom ceremoniáli OH 1964 v Tokiu.
Foto: Archív SOŠM

LOS ANGELES 1984
Československí olympionici medzi účastníkmi chýbali.
"Stali sa obeťami politického tlaku zo strany Sovietskeho zväzu smerom k riadiacim politickým  orgánom (a následne k národným olympijským výborom) krajín tzv. východného bloku,“  priblížila Zdenka Letenayová.
 

24.10. - 1.12.2024  

Novohradské múzeum a galéria, Lučenec

Zo zákulisia NMG – Od akvizície k reštaurovaniu

Kurátori: Michaela Škodová, Andrea Németh Bozó, Martin Katreniak

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, Vás pozýva na výstavu „Zo zákulisia NMG – Od akvizície k reštaurovaniu“.

Aj veci blízke, zdanlivo obyčajné možno predstaviť z neznámej stránky. Odhaliť príbehy, tajomstvá ukryté v predmetoch okolo nás a zároveň spoznať „neviditeľnú“ prácu, bez ktorej by múzeum nebolo múzeom. Nie je to len o “predmetoch” v depozitároch či výstavných priestoroch. Cieľom výstavy je oboznámiť návštevníkov s odbornými činnosťami, ktoré neodmysliteľne patria k práci v múzeu, hoci ich priamo často nevnímajú. V múzeách spoznávame históriu a príbehy zbierkových predmetov no nepremýšľame nad tým, ako sa do múzea dostali, alebo či bolo nutné nejakým spôsobom ich odborne ošetriť.

Kurátori NMG  vybrali zo svojich zbierok artefakty, ktoré majú zaujímavé príbehy práve z procesu ich získania do múzea, alebo tie, ktoré odkryli svoje tajomstvá pri reštaurovaní. Návštevníci sa taktiež dozvedia, čo znamenajú jednotlivé pojmy, ako je  akvizícia, konzervovanie, reštaurovanie, akými spôsobmi sa z obyčajného predmetu môže stať zaujímavý exponát, čím výstava otvára ďalšie témy ohľadom odbornej činnosti v múzeu, akou je napríklad výskum.

Pod hlavičkou „Zaži stredy v múzeu“ budú počas trvania výstavy „Zo zákulisia NMG“ prebiehať tematické sprievodné podujatia, ktoré sa budú konať takmer každú stredu             so začiatkom od 16.30. 

Novohradské múzeum a galéria, kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja, Vás pozýva na komentovanú prehliadku výstavy „Zo zákulisia NMG – Od akvizície k reštaurovaniu“, ktorá sa uskutoční 20.11. 2024 o 16:30.
Výstavou Vás prevedú kurátori výstavy. Od konceptu výstavy k príbehom najzaujímavejších exponátov, ktoré ešte neboli verejne vyrozprávané.

22.10.2024 - 31.3.2025  

Banícke múzeum v Rožňave

Premeny v bytí

Umelecká skupina ART Inn v spolupráci s Baníckym múzeom v Rožňave, kultúrnym zariadením Košického samosprávneho kraja, predstavuje výstavu Premeny v bytí. Pôjde o špecifickú výstavu, ktorou chcú autori preniknúť bližšie k návštevníkovi pomocou perfomatívnych prostriedkov v suterénnych priestoroch galérie.

Koncept výstavy vytvorila Michala Hadušovská spoločne s Andreou Gášpárovou, ktorej tvár je na väčšine fotografií. Výstava pozýva návštevníka do mikrosveta ženy na fotografiách. Súčasťou výstavy je aj hudobná zložka a hovorené slovo. Hudba slúži na dotvorenie atmosféry a je zložená ukrajinským hudobníkom a skladateľom Alexom Zatserkovnym. Hovorené slovo bude diela komentovať poetickým spôsobom a vťahovať návštevníka ešte hlbšie do sveta, ktorý sa vynára z tmy. „V priestore sa nenachádza osvetlenie, takže do priestoru je spoločne s fotografiami nutné priniesť aj svetlo, to platí metaforicky i doslova,“ uviedla Michala Hadušovská. Štyri fotografie dotvorila svojou maľbou odevná návrhárka a výtvarníčka Martina Kleinová. Časť fotografií je na plátne, časť v rámoch, niektoré budú na skle a ďalšie na zrkadle.

Umelecká platforma ART Inn pôsobiaca v Rožňave sa dlhodobo venuje objavovaniu historicky, architektonicky i spoločensky zaujímavých priestorov, ktoré nie sú primárne určené na prezentovanie umeleckej tvorby. Dve divadelné predstavenia v imerznom žánri už uviedla v Kultúrno-kreatívnom centre Kláštor v Rožňave a taktiež v SNM Kaštieli Betliar.

Vernisáž výstavy sa uskutoční 22. 10. 2024 (utorok) o 16:00 hod. v priestoroch Galérie Baníckeho múzea v Rožňave.

22.10. - 30.11.2024  

Stredoslovenské múzeum, Banská Bystrica

Povodeň 1974

Túto jeseň si pripomíname 50 rokov od najväčšej a najničivejšej povodne v novodobej histórii Banskej Bystrice. Spôsobili ju dlhotrvajúce výdatné dažde v mesiacoch jún až október 1974. Následkom toho sa hladina Hrona rýchlo zvýšila  a rieka sa vyliala zo svojich brehov. Povodeň spôsobila škody na verejných a súkromných budovách, štátnych cestách, železničnej trati či miestnych komunikáciách. Toto smutné výročie pripomína výstava v Tihányiovskom kaštieli Stredoslovenského múzea ako aj na nábreží Hrona.

Stredoslovenské múzeum – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja pripravilo v spolupráci so Slovenským vodohospodárskym podnikom výstavu fotografií POVODEŇ 1974 pri príležitosti uplynutia 50 rokov od tejto ničivej katastrofy.

Povodeň, ktorá zasiahla Banskú Bystricu v roku 1974 bola súčasťou rozsiahlych záplav v celom Československu. Banská Bystrica, ktorá leží na sútoku riek Hron a Bystrica bola výrazne postihnutá. Zrážky s úhrnom 100 mm za 48 hodín vytvorili extrémnu vlnu, ktorá v Banskej Bystrici kulminovala 22. októbra o 10. hod., keď hladina Hrona dosiahla výšku 494 cm.

Regulovaným korytom rieky sa valilo 560 m³/s, čo zodpovedalo pravdepodobnosti opakovania povodne raz za 1 00 rokov. Od 19. do 24. októbra pretieklo Hronom v Banskej Bystrici viac ako 150 miliónov m³ vody, ktorá na brehu dosahovala výšku 0,5 – 1,5 m.

„100 ročná voda vyradila z prevádzky telefonické a telegrafické spojenie či energetické rozvody. Došlo k zaplaveniu suterénov a pivníc domov na Hronskom nábreží (dnes Štadlerovo a Štefánikovo nábrežie, Hronské predmestie) a v mestskej časti Uhlisko, ktoré bolo zásobované len na člnoch, ďalej bývalého autobusového nádražia, zimného štadióna, rozostavaného domu kultúry, prízemia hotela Lux, parkoviska a Parku pod pamätníkom SNP. Vo vtedajšom Banskobystrickom okrese bolo poškodených 267 domov, z ktorých záchranári evakuovali viac ako 300 rodín. Štyri závody museli prerušiť výrobu. Viac ako 42 km ciest a 30 km železničných tratí ostalo nezjazdných“, informuje historik Peter Račko zo Stredoslovenského múzea.

Najdôležitejšou úlohou po opadnutí vody bolo jej odčerpávanie zo zatopených kotolní a vyčistenie komunikácií od vrstvy naplaveného bahna. Všetky mechanizmy boli nasadené na cestu vedúcu do Zvolena. Žeriavy vyťahovali kmene stromov nahromadené na zábradliach mostov a ukladali ich na breh. Pri odstraňovaní škôd pomáhali zamestnanci národného podniku Pozemné stavby v Banskej Bystrici, československí a sovietski vojaci, ale aj stovky dobrovoľníkov s lopatami.

„Pamiatkou na povodeň okrem prezentovaných fotografií z archívu Stredoslovenského múzea sú aj dve kovové povodňové značky na Štefánikovom nábreží. Jedna sa nachádza na rohu mosta vedúceho k železničnej stanici Banská Bystrica-mesto, druhá na fasáde obytného domu č. 1. Na Hronskom predmestí (ľavý breh Hrona), pri kaviarni Hot Rod Cafe je umiestnená vodomerná stanica s vodoznakom povodne v úrovni parapetnej dosky. Nábrežie Hrona v týchto dňoch dopĺňajú aj dva veľkometrážne bilboardy, ako spomienka na toto výročie “, dopĺňa Marcel Pecník, riaditeľ Stredoslovenského múzea.

Po povodni z roku 1974 bol úsek koryta Hrona v meste zabezpečený vybudovaním nábrežných múrikov, ktoré však neboli prispôsobené výške hladiny, a tak nespĺňali požiadavku ochrany ani voči tzv. 50-ročnej vode. V rokoch 2018 – 2022 bola popri rieke Hron, medzi mestskými časťami Radvaň a Majer vybudovaná protipovodňová ochranná línia v dĺžke 7,38 km. Stavba, ktorú realizoval Slovenský vodohospodársky podnik pozostávala z úpravy brehov, navýšenia ochranných hrádzí, rekonštrukcie existujúcich a vybudovania nových nábrežných múrikov, na ktoré budú v prípade, ak by hrozila väčšia než 100-ročná voda, osadené mobilné hradenia.

Výstavu fotografií POVODEŇ 1974 si budú môcť Banskobystričania pozrieť v Tihányiovskom kaštieli a na nábreží Hrona do 30. novembra 2024.

17.10.2024 - 31.1.2025  

Záhorské múzeum v Skalici

1. svetová vojna

Kurátori: Václav Štepánek, Martin Hoferka
Vernisáž: 17. októbra 2024 o 17.00 hod.

K 110. výročiu začiatku prvej svetovej vojny pripravilo Záhorské múzeum v Skalici výstavu 1. svetová vojna. Vo výstavných priestoroch budú sprístupnené dve samostatné časti. Prvá, všeobecnejšia, bude venovaná prvej svetovej vojne na Záhorí, panely s textami budú doplnené zbierkovými predmetmi. Druhá časť pod názvom „Obrázky z balkánského bojiště“ je prevzatá zo susednej Moravy z Múzea Brněnska. Tvoria ju panely vychádzajúce z fotografií a informácií z denníka uherskobrodského rodáka, nadporučíka c. k armády Hynka Doležala, ktorý pôsobil na solúnskom fronte, z rokov 1914 - 1918. Jej autorom je doc. Václav Štepánek.

V kultúrnom programe sa predstaví Mužský zbor Kúcané s pásmom vojenských piesní zo Záhoria.

Na podujatí bude možné zakúpiť publikácie venované problematike prvej svetovej vojny.

15.10. - 20.12.2024  

Národopisné múzeum Liptovský Hrádok

Staré tlače a mapy zo zbierok Liptovského múzea

Národopisné múzeum v Liptovskom Hrádku pripravilo pre milovníkov knižnej kultúry malý sviatok v podobe výstavy Staré tlače a mapy zo zbierok Liptovského múzea.

Výstava je sprístupnená v období kalendárneho roka, keď každý priaznivec tlačiarenskej černe častejšie ako inokedy siaha po objekte svojho záujmu – po knihe. Preto je až do 20. decembra 2024 možné vzhliadnuť výber z knižných tlačí a máp zo 16 . – 19. storočia. „Návštevníci tu nájdu publikácie historickej a vlastivednej, cirkevnej, liturgickej, nábožensko-výchovnej, historicko-dobrodružnej a právno-historickej povahy, ako aj historické mapy liptovského regiónu, ktoré sa nachádzajú v knižničnom fonde Liptovského múzea,“ priblížil autor výstavy a historik Karol Dzuriak.

Hoci ide len o malý zlomok z knižného bohatstva uchovávaného múzeom, v jeho skladbe nájdeme viaceré skvosty. „Gotthardovu Kroniku sveta zo 17. storočia s Merrianovými ilustráciami, Montecuccoliho vojenské traktáty – viedenské vydanie v latinskom jazyku z r. 1718, originál tlače Kollárovej Sláwy dcery či nemeckojazyčné lipské vydanie Beňovského Pamätí z r. 1791,“ zdôraznil K. Dzuriak. Upomienkou na liptovských národovcov sú výtlačky kázní Matúša Blaha z knižníc Gašpara Fejérpatakyho – Belopotockého či Ľudevíta Samuela Orfanidesa.

15.10. - 29.11.2024  

Hradné múzeum vo Fiľakove

Valašský rok

Hradné múzeum pozýva všetkých záujemcov na vernisáž fotografickej výstavy Józsefa Farkasa, rodáka z Lučenca, ktorá nesie názov „Valašský rok“. Autor je rodinne a citovo úzko napojený na regióny Novohradu a Gemera, dlhé roky sa zaoberal dokumentovaním života pastierov a hudobníkov práve týchto oblastí. Od roku 2012 je koordinátorom Celokarpatskej talentovej súťaže ľudovej hudby a tanca, známej pod názvom „Fölszállott a páva“ (Vyletel páv), a počnúc rokom 2017 je aj vedúcim organizácie Sieť Domu tradícií pre oblasti Slovenska. Svoju kariéru zasvätil ľudovému umeniu, o čom svedčí aj niekoľko autorských výstav na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku a Českej republike. Výstavu tvoria čiernobiele a farebné fotografie – portréty pastierov a hudobníkov Gemera-Malohontu a okolitého regiónu, ako aj snímky z ich každodenného života. Zábery odrážajú ľudské osudy a momenty zo zberateľských ciest autora.

Organizátori každého srdečne očakávajú na vernisáži 15. októbra 2024 o 16:30 hodine v Mestskom vlastivednom múzeu vo Fiľakove.

11.10.2024 - 31.1.2025  

Mestské múzeum Sereď

Stolovanie v sedliackom, meštianskom a šľachtickom dome

STOLOVANIE V SEREDI A V OKOLÍ

Výstava o podobe stolovania rôznych vrstiev obyvateľstva Serede z prelomu 19. a 20. storočia v duchu secesie, výstava prezentovaná v rámci projektu Lokálne zo Serede v spolupráci OZ Vodný Hrad.

10.10.2024 - 12.1.2025  

Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič / Od Dunaja k strmým štítom Tatier

Kurátorka: Mgr. art. et Mgr. Zuzana Janečková, PhD.
Vernisáž výstavy: štvrtok 10. októbra 2024 o 16.30 hod.

Jarmila a Dávid sú etablovaní umelci na domácej aj medzinárodnej umeleckej scéne najmä vďaka svojim veľkoformátovým maľbám, ktoré spolu realizovali technikou kolorovanej pyrografie na preglejke. Ako duo pôsobili od roku 2009 a vtedy s ňou aj začínali. Oprášili a vytiahli pyrografiu, dovtedy spojenú len s home made D.I.Y. umením a preniesli ju do galérií. Jarmila s Dávidom si pyrografiu apropriovali a začali ju veľkoryso používať vo svojom umení, čím ju etablovali. Tento barter bol obojstranne prínosný.

Z hľadiska motívov nájdeme na výstave prakticky všetko čo ich zaujíma. Sála z nich evidentná radosť z tvorby a remixovania námetov z rôznych časových období a kontextov. No výber “stretov z rôznych svetov” nie je vôbec náhodný, predchádza mu dôsledný výskum.

Výstava Od Dunaja k strmým štítom Tatier síce primárne odkazuje k rovnomennej pionierskej piesni, ale zároveň v nej môžeme vidieť viacero ďalších významov. Dalo by sa o nej povedať, že je retrospektívna, aj keď autori ešte nie sú v takom pokročilom veku, keďže uzatvárajú touto expozíciou istú etapu svojho života. Svojim rozsahom diel nám môže evokovať minimálne taký veľký priestor, aký je medzi Tatrami a Dunajom. Aktuálne môže symbolizovať vzďaľovanie sa autorov v osobnom a profesnom živote. Okrem spoločných diel je preto na výstave prítomná aj ich najnovšia samostatná tvorba. Od Jarmily keramika a od Dávida sochy, objekty a pyrografie. Zároveň výber diel reaguje aj na konkrétne akvizície galérie napr. dielo Deti mieru od Márie Medveckej a Dedinu spomienok od Vladimíra Kompánka.

Prepojenie súkromného života s profesionálnym so sebou prináša veľa nečakaných výziev a emócií. Výstava zhodnocuje nielen ich spoločné diela, ale aj život. Nemá len umeleckú ale aj emočnú hodnotu. Obidvaja sa aktuálne rozhodli upriamiť pozornosť na samostatnú tvorbu, no to, čo vytvorili spoločne, zostáva stále prítomné.

Jarmila Mitríková (1986) a Dávid Demjanovič (1985) spolupracovali ako duo v rokoch 2009-2023. Študovali na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, na dnes už zaniknutých odboroch, Jarmila keramiku a Dávid kameňosochárstvo. Po skončení obidvaja pokračovali na bratislavskej VŠVU, Jarmila v ateliéroch keramiky a maľby, Dávid na soche a intermédiách. VŠVU absolvovali v roku 2011. Vystavujú doma aj v zahraničí a absolvovali niekoľko umeleckých zahraničných rezidencií v Holandsku, Švajčiarsku a Českej republike. Ich diela sa nachádzajú v zbierkach renomovaných inštitúcií (Slovenská národná galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach, zbierka bavorského vojvodu Franza von Bayerna na zámku Nymphenburg). V súčasnosti tvoria samostatne, žijú a pracujú v Košiciach a Bratislave. Obidvaja sú vášniví zberatelia keramiky.

10.10.2024 - 30.9.2025  

Etnografické múzeum SNM, Martin

Hin amen muzeum! / Máme múzeum!

20 rokov Múzea kultúry Rómov na Slovensku

Rómovia žijú na území dnešného Slovenska už takmer sedemsto rokov, napriek tomu sú ich dejiny, tradičná aj súčasná kultúra stále málo známe. Ostatných dvadsať rokov sa druhej najpočetnejšej národnostnej menšine venuje Slovenské národné múzeum v Martine prostredníctvom Múzea kultúry Rómov na Slovensku.

Nová výstava „Hin amen muzeum! / Máme múzeum!“ mapuje činnosť tohto špecializovaného múzea, ktoré sa od roku 2004 aktívne podieľa na výskume, dokumentácii a prezentácii bohatého kultúrneho dedičstva Rómov. Vernisáž výstavy sa uskutoční vo štvrtok 10. októbra 2024 o 16.30 hod. v Etnografickom múzeu a pre návštevníkov bude sprístupnená do 30. septembra 2025.

Výstava návštevníkom priblíži históriu múzea a jeho predchodcu – Dokumentačného centra rómskej kultúry, jeho vývoj a odbornú činnosť, ako aj dôležitosť zachovania kultúrnej identity Rómov prostredníctvom múzejných aktivít. Medzi ne patrí výskum, dokumentácia a prezentácia histórie a kultúry Rómov prostredníctvom vzdelávacích aktivít, výstav a podujatí. Tak, ako múzeum, aj podujatie Te prindžaras amen/Spoznajme sa oslávilo tento rok 20. výročie. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku na ňom každoročne približuje hudbu, tanec, remeselnú zručnosť a výtvarnú tvorivosť Rómov.

Prostredníctvom predmetov každodennej potreby, odevu, umeleckých diel a remeselných výrobkov priblíži výstava aj spôsob života, osobnosti a tradičné remeslá Rómov. Tými boli v minulosti najmä kováčstvo, košikárstvo a výroba z dreva, ktoré zastupujú výrobky zo starších zbierok múzea. Vďaka rodinnej tradícii v umelecko-kováčskych dielňach alebo snahe o revitalizáciu remesiel zo strany odborných škôl alebo občianskych združení sa zbierky Múzea kultúry Rómov na Slovensku rozširujú aj o súčasnú produkciu.

Nemalú časť zbierok tvoria aj umelecké diela, ktoré pochádzajú predovšetkým od neprofesionálnych výtvarníkov. Prostredníctvom nich spoznajú návštevníci nevšedný svet farieb a námetov rómskeho sveta. Výstava predstaví aj významné osobnosti – spisovateľku a dramaturgičku Elenu Lackovú, hudobníkov Jána Berkyho-Mrenicu st. a Michala Končeka a umeleckého rezbára a sochára Jaroslava Cicka.

Až do 90. rokov 20. storočia neboli Rómovia na Slovensku oficiálne uznanou národnostnou menšinou a ich kultúrne dedičstvo nebolo systematicky skúmané ani prezentované. Napriek tomu sa v priebehu rokov do zbierkových fondov Slovenského národného múzea v Martine – Etnografického múzea podarilo nadobudnúť viac ako 200 predmetov súvisiacich s rómskou kultúrou. Deväťdesiate roky upozornili na potrebu systematického výskumu rómskej kultúry, preto v roku 2002 vzniklo v Martine Dokumentačné centrum rómskej kultúry, ktoré sa o dva roky neskôr transformovalo na Múzeum kultúry Rómov na Slovensku.

Dnes je múzeum súčasťou Slovenského národného múzea a patrí medzi jeho osem špecializovaných pracovísk, ktoré sa venujú národnostným menšinám na Slovensku.

4.10. - 17.11.2024  

Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici

Po stopách umenia s Jánom Mudrochom II.

Otvorenie výstavy: 4.10. (piatok) 2024 o 17.00
Výstava sa koná vo foyeri Záhorskej galérie

Výstava vybraných umeleckých diel zo zbierok ZGJM a edukačný projekt pre ZŠ a SŠ zameraný na vzdelávacie podujatia a interaktívne hry. Vybrané sú umelecké diela zo zbierok Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici.

O projekte

Pokračovanie úspešnej výstavy Po stopách umenia s Jánom Mudrochom I. z mája tohto roku posúva obsah výstavy od diel ikonických autorov slovenského moderného umenia (Janko Alexy, Marin Benka, či Jozef Kostka), ktorí v širšom kontexte súviseli s regiónom Záhorie, smerom k pokusu hľadať „endemickejšiu“ povahu umenia v tomto regióne. Výstava prezentuje výlučne zbierkový fond ZGJM, pričom dôraz bol kladený najmä na menej overené a známe osobnosti mimo tento región (napr. Vladimír Farár, Štefan Rabina, Lýdia Štolcová).

Nosnou ideou výstavy zostáva edukatívny rozmer najmä pre detského návštevníka, čomu sa prispôsobil aj výber diel. Od monumentálnej tapisérie Štefana Rabinu inštalovanej ako priestorový objekt, až po kávový set Miloša Balgavého, má výstava ambíciu vziať návštevníka za oponu výtvarného diela a touto cestou skúša hľadať ich nový moment prežitia – akých súčasných tém sa dotýkajú diela vytvorené približne pred polstoročím? Jednou z nich je určite otázka postavenia žien v súčasnej spoločnosti. Aj z toho dôvodu sme na rozdiel od prvej časti výstavy dali priestor aj ženským autorkám (Oľga Bartošíková, Viera Kraicová, Lýdia Štolcová). Tu sa núka otázka pre návštevníka – ktoré ženské osobnosti slovenského výtvarného umenia poznáte a po koľkých z nich sú pomenované galérie na Slovensku? Prípadne, aké iné aktuálne témy možno reflektovať prostredníctvom vystavených diel?

Diela ženských autoriek na tejto výstave predstavujú iný typ zdelenia, intimity a odkazu. Sú menej konkrétne, o to viac bezčasové. Patriarchálny svet reflektovali prostredníctvom individuálnej znakovosti – napr. Lýdia Štolcová redukuje figúru do takej miery, až po nej zostal iba sediment jej prítomnosti – pootvorené dvere na balkóne, odhrnutá záclona.

Oproti všednej monumentálnosti spomenutých ženských autoriek, diela Miloša Balgavého, či Vladimíra Farára pôsobia viac krehko a rukodielne. Touto cestou má výstava ambíciu poskytnúť odlišnú predstavu o práci so zbierkovým fondom, ale aj o tom, akou formou je možné reflektovať výtvarné umenie konkrétneho regiónu. Teda nie cestou chronológie, stereotypných výtvarných kvalít, či tematicko-žánrového určenia, ale cestou introspekcie a analýzou toho ako pred obrazom podlieha prítomnosť ustavičným premenám a konfiguráciám.

Koncept výstavy spoločne s dielami sú rovnocenným výstupom s pripravovanou sériou workshopov a prednášok. Edukačný program je zámerne realizovaný v priestoroch foyer ZGJM, funguje tak ako antré, detský návštevník môže následne uplatniť vedomosti a spôsoby interpretácie na výstave súčasného umenia v hlavných priestoroch galérie na poschodí.

Filip Krutek

3.10. - 28.11.2024  

Nitrianska galéria, Nitra

Galéria hudby

Galéria hudby je projekt s dlhoročnou tradíciou, ktorý zahŕňa cyklus komorných koncertov, zameraných na hlbšie spoznávanie vážnej hudby zo všetkých historických období aj  súčasnosti. V roku 2024 chceme prezentovať významné diela zo sólovej i komornej tvorby. Diela svetových i domácich skladateľov zaznejú v interpretácii úspešných hudobníkov, ktorí sa etablovali nielen na domácej, ale aj na medzinárodnej scéne. Hlavným cieľom koncertného cyklu je podpora kvalitného koncertného umenia, ktoré zaznie v architektonicky i akusticky výnimočnom koncertnom priestore – koncertnej sále Župného domu s klavírnym krídlom značky Steinway & Sons.

V RÁMCI  JESENNEJ EDÍCIE 19. ROČNÍKA  GALÉRIE HUDBY PREDSTAVÍME:

3. október 2024 o 18.30 hod.
Stoyanov duo
Lucia Harvanová – husle
Kiril Stoyanov – marimba, vibrafón, xylofón

30. október 2024 o 18.30 hod.
Peter Katina
Peter Katina – akordeón

28. november 2024 o 18.30 hod.
Albrecht Trio a Simona Pingitzer
Matúš Veľas – hoboj
Jozef Eliáš – klarinet
Peter Kajan – fagot
Simona Pingitzer – flauta

2.10. - 30.10.2024  

Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM, Bratislava

Maľujem Svet, ktorý ma oslovuje

Výstava obrazov Ľubomíra Kochana. „Umelcove obrazy sú nositeľmi bohatstva zážitkov. Predovšetkým o tejto zemi, kde vystavené obrazy ponúkajú pohľadym ktoré mnohí z nás nepoznajú“, povedal kurátor výstavy PhDr. Ľuboslav Moza, PhD., člen Európskej akadémie vied a umení.

Výstava je pripravená v spolupráci s MČ BA Devínska Nová Ves.

1.10. - 3.11.2024  

Podtatranské múzeum v Poprade

Slovensko v obrazoch

Pozývame Vás na výstavu "SLOVENSKO V OBRAZOCH", ktorá prezentuje historické fotografie a pohľadnice z archívnych fondov a zbierok slovenských štátnych archívov, ponúkajúce jedinečný pohľad do minulosti našich miest, regiónov a prírodných pamiatok. Prezentuje výpovednú hodnotu archívnych dokumentov, ponúka pohľad do minulosti a predstavuje výnimočné pohľady na miesta, ktoré sa postupne menili či udalosti, ktoré sa viac nezopakujú. Výnimočnosť výstavy podčiarkuje skutočnosť, že ide o prezentáciu málo známych, raritných či dosiaľ nepublikovaných dokumentov. Výstava je organizovaná v spolupráci s Ministerstvom vnútra SR - odborom archívov a registratúr a Štátnym archívom v Prešove.

Slávnostné otvorenie výstavy sa uskutoční v utorok 1. októbra 2024 od 13:00 - 14:30  v priestoroch múzea, všetkých návštevníkov srdečne pozývame!

Zmena programu vyhradená.

27.9.2024 - 28.2.2025  

Kysucké múzeum, Čadca

Stolárikovci

Kysucké múzeum, organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, srdečne pozýva na výstavu Stolárikovci - Z Kysúc do Kanady, ktorú pripravilo aj vďaka spolupráci s Ottawskou univerzitou v Kanade. Výstava je venovaná príbehu rodiny Stolárikovcov, ktorí emigrovali do Kanady počas jednej z povojnových vĺn vysťahovalectva. Mapuje strastiplné cesty tejto rodiny, ktorá sa postupne aklimatizovala v Severnej Amerike, kde dosiahla významné úspechy. Najvýraznejšou postavou je emeritný profesor Marián M. Stolárik, ktorý celý svoj život podporoval a hájil záujmy Slovenska a Slovákov.

Už Mariánov starý otec Imrich odišiel za Atlantik, lebo aj jemu učarovala vidina rýchleho zárobku v Amerike. Dúfal, že sa mu podarí ušetriť nejaké peniaze, za ktoré si potom kúpi zem vo svojom rodnom kraji. V roku 1919 sa na Slovensko vrátil natrvalo, prikúpil pôdu a pozdvihol svoju rodinu z biedy, do ktorej upadla kým on pracoval v Amerike.

Neskôr v roku 1945 sa Mariánov otec Imrich Stolárik mladší začal obávať približujúceho ruského frontu. Preto koncom januára 1945 nastúpil so svojou rodinou do vlaku, ktorý ich odviezol do rakúskeho Aurolzmünstera, kde mali získať dočasné útočisko. Marián mal vtedy iba 2 roky. V tejto dedinke nakoniec so svojou rodinou strávil dlhých 6 rokov, bez možnosti návratu na Slovensko. V utečeneckom tábore žili v biednych podmienkach. Z tábora sa im nakoniec podarilo dostať v roku 1951 do Kanady.

V Kanade sa Mariánov otec hneď začal zapájať do národného a spolkového života. Za svoj život získal množstvo ocenení, z ktorých viaceré pochádzali aj priamo od kanadskej vlády. Vždy sa otvorene hlásil k svojmu kysuckému pôvodu a pri písaní svojich článkov sa podpisoval ako Imrich Stolárik Kysucký. Celý svoj život bojoval za Slovákov a Slovensko, za jeho samostatnosť.

Otcova láska k vlasti ovplyvnila aj jeho deti najmä Mariána, ktorý sa nielen významne podieľal na národnom a spolkovom živote v Kanade ale prakticky celý svoj profesionálny život zasvätil v prospech Slovenska a Slovákov. Doktorandské štúdium vyštudoval na univerzite v americkom štáte Minessota. Minessotskú univerzitu si vybral zámerne, pretože ako prvá začala systematicky zhromažďovať archívne písomnosti od imigrantov z južnej a východnej Európy a vykonávať rozsiahlejší výskum. Neskôr v roku 1976 pracoval v Národnom múzeu o človeku v Ottawe (dnes Kanadské múzeum civilizácie), kde získal pozíciu pre výskum kanadských Slovanov v oddelení Kanadského centra pre štúdium ľudovej kultúry. Počas práce v múzeu zhromaždil početné materiálne artefakty týkajúce sa slovenských dejín a kultúry a uložil ich do zbierok múzea, národnej knižnice a národného archívu.

V roku 1978 vymenil prácu v múzeu za post riaditeľa Balchovho inštitútu vo Filadelfii, ktorý dokumentoval históriu a skúsenosti viac ako šesťdesiatich etnických skupín v Spojených štátoch amerických. Za pôsobenia Mariána Stolárika sa tento inštitút reštrukturalizoval a rozvinul. Do inštitútu získal okrem financií pokrývajúcich jeho chod aj tisícky kníh, archívnych záznamov a rozličných artefaktov. Inštitút zrealizoval pod jeho vedením množstvo výstav interpretujúcich život prisťahovalcov v Amerike v minulosti.

V roku 1980 aj na popud Mariána Stolárika bola medzi kanadskými Slovákmi vyhlásená zbierka za účelom založenia budúcej Katedry slovenských dejín a s tým súvisiaceho profesorského miesta na Ottawskej univerzite. Bolo vyzbieraných 500 000 dolárov od slovenských komunít žijúcich v Kanade i v USA. K tejto čiastke prispela kanadská vláda sumou 400 000 dolárov a katedra sa mohla založiť. Marián Stolárik získal miesto profesora na katedre, ktoré zastával ďalších takmer štyridsať rokov až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2022. Počas svojho pôsobenia na katedre pravidelne prednášal o histórii Slovákov a o dejinách prisťahovalectva do Severnej Ameriky. Na univerzite založil Slovenský archív, do ktorého získal veľa cenných dokumentov viažucich sa k slovenskej komunite. Založil osem štipendijných fondov na univerzite, ktoré podporujú štúdium slovenských dejín. Študentom a vedeckým pracovníkom pomáhajú financovať ich štúdium a výskum. Túto možnosť využil aj historik Kysuckého múzea PhDr. Marián Liščák, PhD., ktorý vďaka podpore Ottawskej univerzity začiatkom roka 2024 absolvoval za účelom realizácie výstavy výskumný pobyt v Ottawe.

Profesor Stolárik vydal 10 kníh a publikoval mnoho odborných článkov, v ktorých sa zaoberal históriou Slovenska a prisťahovalcom. Aj vo veku 81 rokov sa aktívne podieľa na aktivitách slovenských komunít v Severnej Amerike. Je členom Prvej katolíckej Slovenskej Jednoty, Slovenského národného spolku a Slovenského katolíckeho Sokola. Od roku 1958 je členom Kanadskej slovenskej ligy a od roku 2016 je jej znovuzvoleným predsedom.

Za svoju prácu získal množstvo ocenení, z ktorých možno spomenúť ocenenie Vyslanca dobrej vôle udeleného v roku 2013 ministrom zahraničných vecí SR Miroslavom Lajčákom, či medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za zásluhy o upevnenie národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí.

Marián Stolárik a jeho rodina sú pekným príkladom spletitých osudov našich rodákov v cudzine a príkladom kam až sa v priebehu niekoľkých generácií mohli dostať. Sú pre históriu Kysúc veľmi dôležitými a je potrebné, aby ich Kysučania poznali. Veríme, že aj táto výstava prispeje k ich zaslúženému etablovaniu v národnej histórii, keďže pre Slovensko a Slovákov toho vo svete vykonali mnoho.

Pre Kysucké múzeum je veľkou cťou privítať profesora Mariána M. Stolárika na Kysuciach, kedy sa osobne zúčastní na vernisáži výstavy venovanej jeho rodine, ktorá sa bude konať 27. septembra 2024 o 14:00 hod v priestoroch čadčianskej pobočky na Moyzesovej ulici. V deň vernisáže o 11:00 hodine bude mať profesor Stolárik v priestoroch múzea prednášku na tému Vysťahovalectvo do Severnej Ameriky.

26.9.2024 - 31.1.2025  

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

Divadelná Reduta

Milí priatelia Múzea Spiša, Spišského divadla, ako aj všetci nadšenci histórie a divadelníctva, srdečne vás pozývame na výstavu Divadelná Reduta v historickom Provinčnom dome – vo výstavných priestoroch Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi.

Výstava predstavuje fascinujúcu históriu Mestského divadla a Reduty, ktorá bola postavená v rokoch 1899 – 1902 podľa návrhu budapeštianskeho architekta Kolomana Gerstera.

Naša výstava sa sústredí na tri kľúčové obdobia divadelného umenia v Redute:

Krajové divadlo Spišská Nová Ves (1956 – 1963)

Divadlo pre deti a mládež ako pobočná scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove (1980 – 1992)

Spišské divadlo (od 1992)

Výstava Divadelná Reduta vás prevedie dejinami Spišského divadla prostredníctvom autentických scénických návrhov, divadelných scén, kostýmov a dobových materiálov. Nechajte sa vtiahnuť do sveta divadla a objavte, ako sa vyvíjalo v srdci Spiša!

25.9. - 15.11.2024  

Hradné múzeum vo Fiľakove

Pastierstvo Novohradu a Gemera-Malohontu

Hradné múzeum vo Fiľakove pozýva milovníkov etnografie a všetkých záujemcov na vernisáž výstavy s názvom „Pastierstvo Novohradu a Gemera-Malohontu“, ktorá sa uskutoční dňa 25.9.2024, o 16:30 hodine v Bebekovej veži. Vystavené predmety a fotografie pochádzajú z Novohradského múzea a galérie v Lučenci, Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, Baníckeho múzea v Rožňave, Centra verejných zbierok Maďarského národného múzea – Palócke múzeum Maďarského národného múzea v Balážskych Ďarmotách, ďalej od Gretky Ivaničovej, Ireny Kalinovej, Ireny Kóšikovej, Jána Ďurova a Vilmosa Ladóczkiho. Kurátor Gábor Illés poskytuje prostredníctvom výstavy náhľad do sveta pastierov. Návštevníci si môžu prostredníctvom zostaveného výberu prezrieť emblematické prvky hmotnej kultúry pastierstva: reprezentačné predmety, nástroje na spracovanie mlieka a zaháňanie stáda, hudobné nástroje a pastierske kapsy. Ide o spoločenskú skupinu tradičnej ľudovej kultúry, ktorej predstavitelia boli známi svojou zručnosťou. To sa odráža aj na vystavených predmetoch, na ktorých je možné sledovať rôzne obdobia a techniky výzdoby, ale aj rozdiely a podobnosti slovenskej a maďarskej pastierskej kultúry. Ak sa niekto zaujíma o túto tému, a chcel by sa dozvedieť, odkiaľ pochádzajú slová bryndza, žinčica, koliba, bača, alebo to, aký je rozdiel medzi črpačkou a črpákom, určite by nemal vynechať podujatie!

O dobrú náladu na vernisáži sa postará hudobník a výrobca pastierskych hudobných nástrojov, Viktor Konrád.

Výstava, ktorá je sprístupnená do 15. novembra 2024, ukončí tohtoročnú turistickú sezónu na hrade, ktorý bude v novembri otvorený už medzi 8:00 a 16:00 hod.

22.9. - 10.11.2024  

Kaštieľ Radoľa

Vrstvenie svetla

Andrea Hellová / rok nar. 2004 v Žiline / kreslí a maľuje už od detstva. Hneď v prvých zachovaných kresbách a maľbách, ktoré vytvorila na ZŠ a ZUŠ môžeme vidieť je bytostný vzťah k prírode. Jej vrodený talent, neutíchajúca túžba po poznaní a sebazdokonaľovaní sa naplno prejavili už v prvých ročníkoch štúdia na SŠUP v rodnej Žiline. V súčasnosti začala študovať 2. ročník na Akadémií výtvarných umení v Banskej Bystrici. Napriek mladému veku už otvorila niekoľko samostatných výstav (Hľadanie svetla, Hrad Strečno -2022; Vzostup svetla, Dom umenia Piešťany - 2023; Modrý motýľ, Nadácia pre podporu rodiny Žilina - 2023; Sláwy dcera, Literárne múzeum SNK Martin – 2024, Na perutiach svetla, Diecézne centrum v Žiline - 2024 a v súčasnosti vystavuje v kaštieli Radoľa výstavu s názvom Vrstvenie svetla). Zúčastnila sa aj viacerých kolektívnych výstav, napr. Sacroexpo, Incheba Bratislava – 2023, výstav organizovaných KKS v Žiline a pod., na ktorých získala viaceré ocenenia.
Venuje sa portrétnej tvorbe, maľbe zátiší, krajinomaľbe, grafike, komornej plastike i tvorbe voľných kópií starých majstrov a stretneme sa aj s prvými ilustráciami, napr. Pinocchia, či Orwellovej Zvieracej farmy. V súčasnosti prebieha výstava Sláwy dcera v Literárnom múzeu SNK Martin. Súčasťou výstavy sú ilustrácie Andrey Hellovej k výnimočnému dielu Jána Kollára.
Andrea je vyzretá kresliarka s veľkým citom pre farebnosť. Z neveľkých kresieb najmä zvierat, jemných akvarelov, pastelov a malieb prešla odvážne k omnoho väčším a náročnejším kompozíciám. Pomocou premyslenej reči symbolov a kultivovanej farebnosti sa zaoberá najmä vzájomnými medziľudskými vzťahmi a človekom, ako súčasťou harmónie s prírodou. Nájdeme však aj iné témy, ako sú napríklad plynutie času, dôvera alebo hľadanie zmyslu života.

Náročnejšie kompozície sú tvorené technikou akrylových a olejových farieb. Na podklad, zväčša bez použitia prípravných štúdií, vytvorí uhlom či tušom spontánnu kresbu, ktorú čiastočne prekrýva zo začiatku riedkou a neskôr pastóznou maľbou, niekedy kombinuje technikou pastelu. Takýmto postupom dostávajú jej diela neobvyklý náboj, atmosféru a dynamiku. Vytvára tak akúsi sondu do svojho výtvarného myslenia, postupu práce a popritom umocňuje výrazný trojdimenzionálny dojem. Neodmysliteľnou súčasťou jej voľnej tvorby je aj monochrómna no pritom citlivá farebnosť, ako aj hra so svetlom. Kompozície si zachovávajú sviežosť spontánneho prejavu, kresliarskej a maliarskej úprimnosti. V jej modernej maľbe môžeme vidieť aj hold veľkým predchodcom, od ktorých sa tak veľa naučila. Z tvorby Andrey cítiť, že do nej dáva kus seba, množstvo citu, srdce..., že ju umenie napĺňa a robí šťastnou. S týmto osobným šťastím sa rada podelí aj s inými ľuďmi a pripomína stáročiami budované hodnoty, ako aj hodnoty klasického, atemporálneho umenia.
Hoci nedávno dovŕšila vek 20 rokov nedá sa jej uprieť originalita a profesionálna vyzretosť. Niekde v hĺbke nášho podvedomia cítime akúsi magickú príťažlivosť a pozitívnu energiu vyžarujúcu z jej obrazov. Až túžime stať sa ich súčasťou. Po chvíli si uvedomíme, že tu možno ani nejde o fantastické krajiny, prostredia, o fikciu. Že vyvážená harmónia, vzájomné prepojenie človeka s prírodou, vzťah k ekológii, k biodiverzite, morálke, medziľudským vzťahom, k otázkam dozrievania i pominuteľnosti... sú, alebo by mali byť bytostne zakorenené v každom jednom z nás. Veď všetci sme súčasťou jednej a jedinečnej planéty stratenej v hlbinách vesmíru
a záleží len na nás, aký si k nej samotnej, ako aj k ľuďom a živočíchom, s ktorými zdieľame spoločný priestor vytvoríme vzájomný vzťah. Či chceme mať okolo seba kvitnúcu záhradu plnú fascinujúceho života, alebo nehostinnú púšť, ktorá nás časom spáli a pohltí. Obrazy Andrey Hellovej nás nabádajú na prvú a jedinú správnu cestu. Hľadá svetlo, dobro, lásku v nás. K sebe samým i k druhým. Napriek svojej mladosti nám ukazuje cestu k šťastiu, k hlbokému citu, k pochopeniu zmyslu života, ako aj k vzťahu k univerzu. Nadčasové témy, názorové hodnoty, sonda do psychiky postáv, ktoré akoby žili svoj život v jej obrazoch. Je to svet Edenu. Aký by bol, keby sme z neho neboli vyhostení alebo keby sme dostali šancu sa doň vrátiť, či vytvoriť si ho sami? V Andreiných maľbách pritom nie je nič neúprimné, predstierané, vtieravé, o to menej naivné... Je naopak až príliš skutočná a vo svojich názoroch na život presvedčivá. Akoby maľby prýštili rovno a spontánne z jej čistého vnútra, poznania, bez zbytočných príkras a pátosu.
Často drsný, na oko surový rukopis kontrastuje s poetikou, oparom melanchólie a meditatívnou hĺbkou jej kompozícií. Podobne, ako sú ostré tŕne neodmysliteľnou súčasťou krehkej ruže. Do svojich obrazov skutočne vkladá krehkosť ženského elementu, nepotrebuje si dokazovať, že je ženou a že témy materstva, vzájomných citových prepojení a možno aj krehkosti a zraniteľnosti sú jej z podstaty blízke. Vo svojej úprimnosti sa nám nebojí odhaliť svoje vnútro a súčasne ukázať, že súčasťou života sú aj sny, predstavy a túžby. Je expresívna realistka, ktorá chce snívať svoj sen ako urobiť svet krajší s otvorenými očami. Makrosvet prírody prepája s mikrosvetom ľudí, ktorých má rada, na ktorých jej záleží, ktorých sa snaží spoznať a pochopiť. To množstvo empatie je všadeprítomné. Nemaľuje ľudí takých, akí v skutočnosti sú, ale takých, ako túži, aby boli. Tu si vystačí s úzkym okruhom najbližšej rodiny. Vzájomná harmónia a súlad by mali byť, či už so šťastným úsmevom, ale aj s melancholickým ponorením do svojho vnútorného sveta. Častokrát je súčasťou nápaditých kompozícií i ona sama. Veď je to napokon jej svet, do ktorého pozýva prostredníctvom svojich malieb aj nás. Tak teda neváhajme a vojdime s čistým srdcom a pokorou do sveta vyváženosti a tichého zamyslenia, úcty, citu a lásky jedného
k druhému, nech sme kto sme, každý tam môže byť lepší a šťastnejší. Staňme sa súčasťou sna o krajšom a plnohodnotnejšom živote.
...A pokúsme sa ho premeniť, podobne ako Andrea v realitu.
kurátor výstavy akad. mal. Stano Lajda,

19.9.2024 - 24.1.2025  

Stredoslovenské múzeum, Banská Bystrica

Svet v kocke

Pre malých aj veľkých fanúšikov stavebnice známej po celom svete prichádza do Tihányiovského kaštieľa jedinečná výstava objektov  postavených výhradne z LEGO® kociek. Interaktívna a fascinujúca výstava ukáže návštevníkom pohľad na svet slávnych stavebníc a predvedie úžasné diela vytvorené z tisícov kociek, ktoré potešia deti aj dospelých. Okrem obdivovania vystavených modelov budú mať návštevníci príležitosť zapojiť sa do rôznych interaktívnych aktivít, workshopov a tvorivých dielní, na ktorých si vyskúšajú prácu s kockami tejto stavebnice.

Stredoslovenské múzeum – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja v spolupráci so  slovenským fanklubom TatraLUG prenesú návštevníkov Tihányiovského kaštieľa do magického sveta plastových kociek. Výstava s názvom Svet v kocke otvorí svoje brány 19. septembra 2024 a potrvá do 24. januára 2024.

LEGO® je jednou z najpopulárnejších stavebníc na svete, ktorá inšpiruje deti i dospelých k tvorbe a objavovaniu nekonečných možností konštruovania. S viac ako 60-ročnou históriou si získala srdcia fanúšikov po celom svete a neustále podporuje tvorivosť a predstavivosť.

„Tešíme sa, že výstava Svet v kocke prichádza aj do Stredoslovenského múzea. Návštevníci, ktorí túto stavebnicu obľubujú, budú môcť obdivovať okrem tradičného veľkého mesta plného detailov a pohyblivých prvkov, ako vláčik či kolotoče aj ikonické modely z filmového či komiksového sveta postaveného z týchto kociek. Atraktívnym oživením sú zmenšeniny reálnych budov z Banskej Bystrice, napríklad samotného Tihányiovského kašteľa, ale aj z iných kútov Slovenska postavené kompletne podľa fantázie staviteľov“, informuje Ivana Žačoková, vedúca prezentačného oddelenia Stredoslovenského múzea.

Kocky predstavujú svet neobmedzenej kreativity a fantázie. Táto výstava návštevníkovi ukáže, aké úžasné veci sa dajú vytvoriť z týchto malých kúskov. Každý si tu nájde niečo svoje – od nadšencov technických modelov až po milovníkov umenia. Voľný čas môžu na výstave malí aj veľkí tráviť v hernom kútiku s množstvom kociek. Práve tu budú mať priestor na skúšku svojej predstavivosti.

19.9. - 17.11.2024  

Turčianska galéria v Martine

Martin Kochan - Najlepšia verzia nás samých

Vernisáž: 19.9.2024 o 18.00 h
Kurátorka: Lucia Miklošková

Výstava Najlepšia verzia nás samých prezentuje najnovšie práce Martina Kochana, nadväzujúce na autorov výskum telesnosti. V orientácií na architektúru ľudského tela zaznieva návrat k tradícii umeleckého zobrazenia a klasickej (figurálnej) soche. Kochan je absolventom ateliéru figuratívneho sochárstva a z priestorového sochárskeho média vychádza aj spôsob jeho uvažovania. Medzi geometrické rozmery priestoru však zapája aj čas. Priestor Kochana zaujíma v celom sociálnom, kultúrnom aj politickom rozmere. A práve toto uvažovanie mu dovoľuje vstupovať do komunikačného procesu s rôznymi médiami a odkrývať nové významy v prepise skutočnosti.

Kochan je intermediálny umelec. Aktuálna séria diel je experimentálnym projektom s možnosťami digitálneho sochárstva. Zaoberá sa modelovaním figúry v digitálnom priestore a sekundárnym prepisom virtuálneho obrazu (prostredníctvom digitálnej tlače) do 3-dimenzionálneho priestoru. Kochana nezaujíma výsledok digitálnej modelácie, ale performatívna stránka procesu, pohyb v premene tvaru v simulovanom trojrozmernom prostredí a kvalita deformácií, ktoré vytvára digitálny program. Figúra mení svoj tvar podľa zadania – rozbíja sa, topí, nafukuje, alebo inak premieňa do abstrahovaných (ne)telesných foriem. Prezentované sochy nie sú záverom digitálnej modelácie, sú skôr fázou v pohybe, zastavením v tvare, ktorý autor považuje za mimoriadny. Zaujímavé pritom je, že figúra sa vplyvom deformácií nestáva menej telesnou ako bola už na začiatku. Táto figúra totiž telom nedisponovala, svoje telo získava až sekundárne (digitálnou tlačou). Tu akoby prebiehal zvláštny proces inkarnácie - stelesnenia.

Východiskom digitálnej modelácie je vždy rovnaká postava muža od Albrechta Dürera, renesančného majstra, ktorý sa zaoberal štúdiom anatómie a ľudských proporcii. Kochan má pri tvorbe na pamäti dejiny umeleckých foriem, ktoré  reviduje. V sérií sôch sa zaoberá výrazom virtuality a formou tekutosti (premenlivosti), ktorá sa symptomaticky objavovala v dielach umelcov naprieč stáročiami. V zvlnených formách nachádza odkazy na dynamické barokové drapérie, pripínajúce vzdušné oblaky, na sochy modernistov, z ktorých spomeňme priekopníka kinetického umenia Antoina Pevsnera, alebo futuristu Umberta Boccioniho, alebo diela abstraktného expresionistu Willema de Kooninga, či iné.

Pôvod slova virtuálny leží v stredovekej latinčine a výraze virtuālis, ktorý vychádza z latinského virtus (sila) a to zas z vir (človek, muž). Virtualis znamená „účinný“, vo význame podporenia kvality. Virtuálna realita je v tomto význame idealizovaná skutočnosť. Kochan sa zamýšľa nad pozitívnou utópiou ľudstva vo veku technologickej revolúcie umelej inteligencie. Virtuálne telo s ktorým pracuje je telom bez orgánov, alebo duchom bez tela. Podobá sa viac božstvu ako človeku.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Martin Kochan je absolvent Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2002-2007) a Ateliéru figuratívneho sochárstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učení technického v Brne (2008-2010). V roku 2014 bol finalistom Ceny Oskara Čepana. Zúčastňuje sa výstav doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Trnave.

19.9. - 17.11.2024  

Turčianska galéria v Martine

Peter Šabo - Obrazy

Vernisáž 19.9.2024 o 18.00 h
Kurátor výstavy a autor koncepcie a textu katalógu:  PhDr. Karol Maliňák, PhD.

Tvorba Petra Šaba reflektuje osobnostný rozsah, šírku i hĺbku záujmov autora. Pod pojmom záujmu tu myslíme hlboké, bytostné zahĺbenie do okruhov umeleckých problémov, ktoré súvisia s jeho vzdelaním, tvorivým názorom, životnou filozofiou, túžbou po kráse, dokonalosti a harmónii, ale najmä po potrebe komunikácie, odovzdania posolstva – umeleckého, osobného, ľudského – širokému okruhu ľudí, ochotných a schopných toto jeho posolstvo vnímať, dešifrovať a prijať. Jeho prácu sprevádza množstvo vnútorných imaginárnych dialógov, myšlienok, predovšetkým o umení a tvorbe, ale nielen o tom – rovnako o živote človeka a o pravých hodnotách, ktoré už často nedokážeme rozoznať.

Výstava predstavuje výber z jeho tvorivého úsilia z ostatných piatich rokov, v ktorom rozvinul svoje ťažiskové východiská – bytostný záujem o človeka a jeho osobné krehké intímne svety. Šabove obrazy majú svoj pevný základ v brilantnej kresbe, ktorá prerastá do expresívnej maľby, výraznej palety, v ktorej ako žiara slnka pôsobia žlté, červené, ružové či okrové tóny. Pre novú tvorbu je príznačný rys jej smerovania, aspekt, ktorý podstatne určuje ako obsahovú, tak i formálnu po­vahu diel. Maľba sa tu prejavuje ako schopnosť sprostredkovávať obraz žitého sveta - nie ako súhrn a súčet povedo­mých, ba známych jednotlivostí a podôb ale­bo sled veľakrát rozprávaných neprekva­pujúcich príbehov, ale ako entita oslovujúca svojou komplexnosťou. Jeho obrazy ešte zreteľ­nejšie manifestujú presvedčenie, že fyzický akt maľby je situáciou, kedy je umelcovi umožnené zahliad­nuť čosi podstatné o určení i slobode ľudskej bytosti. Maľba sa tu javí ako rýdzo osob­né rozhodnutie, čisto osobná zodpovednosť. A to tak zo strany autora, ako i diváka. Žiada si však úplnú otvorenosť a dôveru. Pre toho, kto aspoň zbežne sleduje Šabovu tvorbu, sú vystavené obrazy plne identifi­kovateľné. Akoby v nich ma­liar dochádzal k novej syntéze, sumarizácii doterajších skúseností nielen výlučne umelec­kých. V presnej definovanosti ob­razového priestoru (o ktorom sa nedá úplne s istotou povedať, že je trojdimenzionálny) v ktorom je obsiahnutá dynamika pohybu, je možné nájsť rezíduá predchádzajúcich etáp autorovej tvorby, ale i vzdialenú, avšak zreteľnú ozvenu hlbšej do­mácej maliarskej tradície.

Umelec sa často identifikuje s odkazom druhej vlny slovenskej novej figurácie, rovnako, ako koreluje s najlepšími prínosmi slovenskej moderny šesťdesiatych rokov, s galandovcami a ich vnímaním univerzálneho tvaru – všeobsiahleho znaku, ktorý rezonuje v mysli či podvedomí diváka a umožňuje ho prijať ako niečo známe, blízke. Vracia sa k niektorým obrazom zo skorších období, premaľováva ich a reinterpretuje. Môžeme konštatovať, že tieto postupy sú prejavom dosiahnutého maliarskeho poznania, výtvarnej suverenity, ale aj čímsi viac: obracanie sa k „sebe samému“, obmeny a kombinácie predchádzajúcich riešení sú tou najschodnejšou a najprirodzenejšou cestou zvnútorňovania obrazu, zbaveného nadbytočnej naratívnosti a sentimentu.

Peter Šabo žije životom umelca – solitéra; jeho osudová životná cesta i druh povahy ho k tomu predurčujú. V ústraní svojho ateliéru komunikuje s odkazom M. A. Bazovského, ktorý pred desaťročiami obýval ten istý ateliér, a kde rovnako ako on experimentuje s autonómnymi maliarskymi štruktúrami, neobvyklými farebnými zostavami. Sympatické je, že nezotrváva na dosiahnutých métach. Reduktívny princíp ho v ostatnej tvorbe priviedol k hranici abstrahovania od všetkého nepodstatného. Zachováva však všetky dobré znaky maľby, ktorými sú pregnantnosť a jasnosť prejavu, formálna prehľadnosť, zreteľná linka, vý­razná farebnosť, skladobná plošnosť, kontrolovaná gestickosť a jedinečná schopnosť pohy­bovať sa na tej strane maľovania, ktorá priznáva väzbu na skutočnosť, zachytiť krehké okamihy s metafy­zickým základom a so silnou emočnou energiou.

Výstava predstavuje viac ako 50 autorových diel z obdobia ostatných piatich rokov. Srdečne vás pozývame na jej prehliadku.

Biografia P. Šabo

Peter Šabo sa narodil 18. 11. 1954 v Žitavanoch pri Zlatých Moravciach, po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Štúdium ukončil na oddelení vol'nej grafiky a knižnej ilustrácie (u prof. Oresta Dubaya) v roku 1982. Už 37 rokov žije a tvorí v Martine (komorná maľba, grafika, kresba, ilustrácia). Mal profilové výstavy v Turčianskej galérii (1993, 2004), v roku 1994 vystavoval v Pálffyho paláci v Bratislave, v roku 1999 v T-klube v Martine, v roku 2001 v galérii Art Point v Martine, prierezové výstavy mal v roku 2009, 2014, 2019 v Turčianskej galérii v Martine, v priestoroch Slovenského národného divadla v Bratislave, v roku 2023 v Mahlerovom dome v Jihlave (ČR). Podiel'al sa na projekte Turčianskej galérie, vystavoval v Holandsku (Hoogeveen) a vo Francúzsku (Saint Nazaire). V rokoch 1995 - 2000 sa pravidelne zúčastňoval na Medzinárodnom sympóziu mal'by v Patinciach, v roku 2000 získal ocenenie za ilustrácie ku knihe poetky Aleny Doležalovej Milujem túlavých psov v celoslovenskej súťaži o Najkrajšiu knihu. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej knižnice - Slovenského národného literárneho múzea, Turčianskej galérie, Štátnej galérie v Banskej Bystrici, galérie Des Franciscains vo Francúzsku (Saint Nazaire). Najväčšia časť diela sa nachádza v zbierkach súkromných zberatel'ov.

19.9. - 22.11.2024  

Múzeum mincí a medailí v Kremnici

Spomienky na tvorbu - Ladislav Bódi

Termín vernisáže: 19. 9. 2024 o 16:00 hod.

Akad. sochár LADISLAV BÓDI (22.10.1944 Radzovce - 29.11.2020 Kremnica)

Kremnický sochár, medailér, autor mnohých liatych medailí a razených pamätných medailí. Vytvoril tiež niekoľko voľných figuratívnych kompozícií v dreve.
Študoval na SŠUP v Bratislave. V rokoch 1972 – 1978 študoval na VŠVU v Bratislave na oddelení reliéfneho sochárstva pod vedením prof. L. Snopka a R. Pribiša. Od r. 1978 bol vedúcim ateliéru v kremnickej mincovni, neskôr učil na ŠÚV v Kremnici, odbore štukatérstvo, ďalej tvoril a pracoval v slobodnom povolaní. Samostatne vystavoval v r. 1984 v Kremnici a 1988 v Bratislave. Zúčastnil sa mnohých zahraničných výstav a jedného sochárskeho sympózia.
Do medaily, do jej vrcholkov leskov a tieňov, vyráža po stáročia ľudstvo svoj údel, víťazstvá i straty. S vážnou rolou jej dalo i veľkosť ruky ako nástroja poľudštenia, a tvar kruhu ako výtvoru prírody i mozgu. Tu začiatok splýva s koncom a naopak, aj priestor, zvlnený i obmedzený ako svet, čo vidíme vôkol seba. Len máloktoré dielo je totožné tak, ako medaila, stvorené do ľudskej dlane a len máloktorému sochárovi je tak, ako L. Bódimu, jedným výhradným nositeľom jeho umeleckého posolstva. Patrí medzi tých umelcov nášho moderného medailérskeho umenia, pre ktorých je autorská medaila svojským výsledkom, ale aj podnetom ďalšieho vývinového procesu. Bol umelcom spätým s medailou celý život a znovu a znovu pripomínal vo svojich medailách dávno či nedávno minulé, svetlé i tienisté chvíle nášho bytia a ľudských dejín. Najprv to bola len pracovná objednávka, ale potom už len umelcova vlastná tvorba a voľba znovu prežívať a sprítomňovať ich a v epicentre udalostí, ktoré hýbali ľudskými dejinami, čoraz tesnejšie spájať svoj a náš čas s časom ľudstva.
V rokoch 1976 – 1980 tvorba L. Bódiho načrtáva svoju nosnú myšlienkovú osnovu a objavuje jej výraz v prednosti liatej medaily. Živá bezprostrednosť jej voľnej rukopisnej formy sa oslobodzuje zo strohej, plochej, a technologicky aj výrazne viazanejšej formy razenej medaily, a potom overuje a cizeluje zmyslovo plný vydutý tvar, alebo naopak plochosť a plošnosť reliéfu so skoro kresbovým efektom, či plytký reliéf s malebne jemným prechodom medzi svetlom a tieňom. V plodnom a podnetnom roku 1984, keď si umelec pomeria sily na medzinárodnom sympóziu, sa reliéf jeho medaily tak uvoľňuje, dramatizuje a rozpína, že roztlačí aj dosiaľ rešpektovanú kruhovú vymedzenosť medaily. Na záver tohto obdobia overovania, zváži umelec svoje vlastné doterajšie výdobytky na prvej samostatnej výstave a temer všetky prostriedky vyjadrenia si ponecháva aj naďalej. Kruh ostáva už len kruhom a celom symbolicky vyjadruje i navodzuje hĺbavú sústredenosť na niekoľko podstatných stránok ľudskej skutočnosti. Bódiho dielo vyžaruje humanizmus, úctu a obdiv k človeku, človečenstvu, k životu vôbec. Umelec nahmatáva život v jeho centre. Dobre vie, čo všetko je, a nemalo by byť, čo nie je, a malo by byť, ale zároveň potvrdzuje pozitíva blízkosťou k ľuďom, prírode a domovu. L. Bódi dlhé roky tvoril a jeho ústredným motívom bola prevažne príroda, voľné motívy, inšpirovalo ho more a Grécko a nevyčerpateľná téma krásy ženského tela.
Mal rád prírodu, obdivoval svet... Nadovšetko však miloval svoju rodinu, vnúčatá Daniel a Dorotka boli pre neho v neskoršom veku zmyslom života. Zomrel po ťažkej chorobe doma so svojou milovanou manželkou Máriou a dcérou Zuzanou.

12.9. - 31.12.2024  

Gemersko - malohontské múzeum, Rimavská Sobota

Tradícia výroby gúb v Gemeri-Malohonte

V priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa 12. septembra 2024 o 16.00 hod. uskutoční vernisáž výstavy Tradícia výroby gúb v Gemeri-Malohonte. Prostredníctvom zbierkových predmetov  a fotografií z fondu Gemersko-malohontského múzea a Baníckeho múzea v Rožňave  predstaví históriu, rozšírenie, výrobné postupy  v minulosti významného remesla – gubárstva. Výstava potrvá do 31. decembra 2024. Jej realizáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Významnú časť chovu hospodárskych zvierat v minulosti tvoril chov oviec, ktorý mal význam nielen v súvislosti so spracovaním mäsa a mlieka, no i vlny, vďaka čomu sa stal základom významných remesiel, a to súkenníctva a gubárstva. 

Súkenníctvo, teda remeselná výroba súkna, patrilo na Slovensku medzi najvýznamnejšie remeslá. V rámci Gemera-Malohontu už v 17. storočí tvorili súkenníci cech v Rimavskej Sobote, Jelšave, Ratkovej, Rožňave a Štítniku, v prvej polovici 19. storočia vznikol súkennícky cech v Tisovci a Klenovci. V nadväznosti na spracovanie ovčej vlny a výrobu súkna sa v Gemeri-Malohonte rozšíria i výroba gúb. Pojmom guba označujeme tkaninu z ovčej vlny na povrchu s vlasom, alebo slučkami či plášť rovnako s vlasom na povrchu. Guba bola zimným odevom napríklad pastierov, furmanov, rybárov. V Gemeri-Malohonte boli v 19. storočí centrami remeselnej výroby gúb Rimavská Sobota, Tisovec, Rožňava, Ratková a Jelšava. V Jelšave sa výroba gúb ujala i vďaka tamojšej súkenníckej tradícii. Vlnené pokrovce sa odtiaľ vyvážali do Záhrebu, na Ukrajinu, Sicíliu až do roku 1926. V medzivojnovom období tu pôsobili gubári Karol Nagy, Ondrej Kysel, Ján Jurín a Ľudovít Kováč, po 2. svetovej vojne tu pracovali už len dvaja gubári - Ján Jurín a Ľudovít Kováč.

Na tradície gubárstva v Jelšave nadviazalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré v roku 1958 obnovilo výrobu gúb v Klenovci. V tom čase sa tkaním gúb v Klenovci zaoberali pôvodne súkennícke rodiny – Aláčovci, Brndiarovci, rodina Ondreja Bobrovského. Okrem nich sa zhotovovaniu gúb venovali napríklad tiež Jozef Pap, Ondrej Antalík, Helena Knížová, Júlia Vološčuková, Ján Šramo, Ján Jakabšic, Mária Ostricová, Helena Hrušková, v neďalekých Rimavských  Zalužanoch Jozef Siničák. V čase najväčšieho rozmachu gubárstva, v 60. – 90. rokoch 20. storočia, pôsobilo v Klenovci 36 gubárov. V súčasnosti je posledným aktívnym gubárom Ján Fotta.

Okrem Klenovca pôsobilo niekoľko výrobcov gúb i vo východnej časti regiónu - v Jelšave guby najdlhšie tkala Helena Krušpierová,  v Revúckej Lehote sa venovala výrobe gúb Lýdia Kubincová, v Hucíne pôsobila gubárka Kerekešová. V Šiveticiach viac ako 40 rokov tkala guby Amália Dideková, od nej sa naučila zhotovovať guby Anna Galisová, ktorá sa danému remeslu venovala do roku 2010.

11.9. - 31.10.2024  

Galéria SPP, Bratislava

Poetica

Jesenná výstava v bratislavskej galérii na Mlynských nivách predstaví tvorbu uznávaných slovenských umelcov Zuzany Schmidt a Maximiliána Čuteka. Hlavnou inšpiráciou autorov sa stala poézia, ktorá vďaka ich originálnemu výtvarnému vyjadreniu ožíva na plátne a v priestore. Výstava bude pre návštevníkov Galérie SPP otvorená od 11. septembra do 31. októbra 2024.

Výstava Zuzana Schmidt / Maximilián Čutek. POETICAje oslavou vizuálneho umenia, kde sa maľba a socha prepájajú v dynamickom zážitku podfarbenom silou básne. Autorka Zuzana Schmidt predstavuje svoju najnovšiu kolekciu prevažne veľkoplošných obrazov, ktoré dopĺňajú komornejšie formáty. „Za pomoci fragmentov z romantických básní Erika Ondreičku a Jacquesa Préverta sa pokúšam dotýkať povrchu obrazu. Dostávam zo seba von svoje najskrytejšie pocity. Som žena, ktorá na plátno kladie svoje emócie,“ vysvetľuje svoje umelecké postupy Zuzana Schmidt​.

Maximilián Čutek, ktorý pochádza z rodiny významných sochárov, zdôrazňuje význam interakcie medzi jednotlivými dielami. „Originalita výstavy POETICA tkvie v zaujímavom spojení plochy a priestoru, maľby a sochy, ktoré zhmotňujú poéziu do materiálu. Diela reflektujú básne ako tému a zároveň sú básňami tiež – vo vizuálnej forme,“ hovorí Maximilián Čutek.

Cieľom umeleckej symbiózy obľúbených autorov je podnietiť návštevníkov výstavy k hlbšiemu zamysleniu sa nad otázkami ľudskej existencie, ktoré sú univerzálne a nadčasové. „Konfrontácia obrazu a sochy je pre diváka zaujímavá. Tvorbu Maxa Čuteka vnímam v kontexte súčasnej doby veľmi citlivo. V jeho sochách nachádzam lyrické prepojenie prírody a človeka, hľadanie zmyslu života,“ uvádza Zuzana Schmidt a Maximilán Čutek dopĺňa: „Zuzanu považujem za špičku slovenskej abstraktnej maľby a je mi veľkou cťou spolu s ňou vystavovať v Galérii SPP.“

Výstava Zuzana Schmidt / Maximilián Čutek. POETICA bude pre verejnosť prístupná od stredy, 11. septembra do 31. októbra 2024, každý pracovný deň v čase od 10.00 do 18.00 h. na adrese Mlynské nivy 44/c, Bratislava. Vstup do galérie je bezplatný.

Zuzana Schmidt sa narodila v Šintave. V rokoch 1994 – 1999 študovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy. Neskôr absolvovala dvojročné akreditované štúdium arteterapie na Inštitúte vzdelávania v arteterapii. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä maľbe, pričom inšpiráciu čerpá z poézie a literatúry. Jej diela sú charakteristické emotívnym a metaforickým prejavom, ktorý reflektuje ľudské pocity a medziľudské vzťahy.

Maximilián Čutek sa narodil v Bratislave, kde študoval na Strednej škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru a neskôr na Strednej umeleckej škole Václava Hollara v Prahe. Je absolventom Vysokej školy múzických umení v Bratislave a venuje sa sochárskej tvorbe, maľbe a objektu, okrajovo i poézii a hudbe. Predstavuje tretiu generáciu umelcov z rodiny Čutekovcov, jeho starý otec Anton Čutek bol uznávaný sochár, rovnako ako jeho otec Juraj Čutek.

10.9. - 31.12.2024  

Horehronské múzeum, Brezno

Od zrnka k hrnku

,,Keby sa zrnko nespracovalo, nedostalo by sa do hrnka.“

Chlieb patrí medzi najstaršie potraviny vôbec. Pôsobí síce jednoducho, napriek tomu patrí medzi najuctievanejšie druhy pečiva. Sprevádza nás nielen počas bežných dni, ale ozdobí aj sviatočný stôl.

Horehronské múzeu pripravilo interaktívnu výstavu o spracovaní obilia a chlebovinách na Horehroní z obdobia 19. – 20. storočia koncipovanú do troch samostatných celkov, ktoré spolu úzko súvisia. Prvý je venovaný práve chlebu a jeho variantom, zachytáva druhy pečiva na Horehroní (koláče a zvykoslovné pečivo) z obdobia od konca 19. až do druhej polovice 20. storočia. Doplnená je QR kódmi, kde sa návštevník dozvie viac informácií a zaujímavostí a kde nechýbajú fotografie zo zbierkového fondu múzea. Druhý celok predstavuje technológiu mletia obilia prostredníctvom konkrétneho vodného mlyna „u Čipkov“ z Predajnej, národnej kultúrnej pamiatky. Nachádzajú sa tu viaceré interaktívne prvky, k použitiu ktorých nabáda aj samotná kurátorka výstavy Denisa Čiefová: „Nebojte sa ruku ponoriť do obilia, či preosiať múku, aby ste sa dozvedeli viac“. Tretia časť výstavy je určená pre každé umelecké oko. Jej obsahom sú veľkoformátové fotografie mlyna v Predajnej s umeleckým nádychom. Koncovou bodkou je miestnosť venovaná zážitku s modelovania pečiva hravou formou pomocou prírodných materiálov – kinetický piesok a hlina.

Na výstavu nadväzujú interaktívne a zážitkové podujatia (Zážitkové omrvinky, Jedlá tradícia, Upeč si magnetku, Meniaci sa obraz), ktoré sa budú počas trvania výstavy cyklicky opakovať tak, aby sa ich mohol zúčastniť každý – mladý či starý, pracujúci či študent.

Počas výstavy je vstupné zvýšené nasledovner (PDF)

Od zrnka k hrnku - vstupné Vstupné_Od zrnka k hrnku.pdf (237.1 kB)

5.9.2024 - 31.1.2025  

Gemersko - malohontské múzeum, Rimavská Sobota

Doba ľadová

Začína sa ochladzovať, do Gemersko-malohontského múzea prichádza Doba ľadová!

Od 5.septembra 2024 do 31.januára 2025 môžete v Gemersko-malohontskom múzeu navštíviť výstavu Doba ľadová, ktorú pripravilo Maďarské prírodovedné múzeum v Budapešti. Realizáciu výstavy finančne podporil Národný kultúrny fond Maďarska (Nemzeti Kulturális Alap).

Výstava, ktorá je jednou z najpopulárnejších výstav Maďarského prírodovedného múzea,  predstaví Dobu ľadovú a vplyv posledného, štvrtohorného zaľadnenia na krajinu. Oboznámi návštevníkov so zmenami klímy v období posledných 2,5 miliónov rokov, s pohybom ľadovcov po kontinentoch a stratégiami, pomocou ktorých sa rastlinstvo a živočíšstvo prispôsobovalo extrémnym klimatickým podmienkam a prostredníctvom rekonštrukcií, preparátov a jedinečných nálezov predstaví mnoho známych aj menej známych druhov živočíchov, ktoré v Dobe ľadovej obývali krajinu.

Ľadovou dobou nazývame tie obdobia, počas ktorých bola časť povrchu našej planéty pokrytá súvislou ľadovou pokrývkou veľkého rozsahu. Tieto obdobia trvali aj niekoľko miliónov rokov.  Počas štyri a pol miliárd rokov trvajúcej histórie Zeme sa vyskytlo niekoľko týchto období. Posledná ľadová doba sa nazýva aj Štvrtohorné zaľadnenie. Jej začiatok stanovila časť vedcov ako začiatok zaľadňovania severnej pologule pred približne 2,6 miliónmi rokov. Podnebie počas poslednej ľadovej doby nebolo studené rovnomerne. Pozostávalo z takmer stotisíc rokov trvajúcich období zaľadnenia, takzvaných glaciálov, a z kratších období oteplenia, takzvaných interglaciálov. V dobe ľadovej sa rastlinstvo pravidelne cyklicky menilo podľa zmien prostredia spôsobených zaľadneniami, otepleniami a opätovnými ochladeniami. Následne sa samozrejme menilo aj živočíšstvo územia. U rastlín sa vyvinulo mnoho trpasličích druhov, kým u živočíchov prebiehal opačný vývoj. Jedným z najvýraznejších javov fauny ľadovej doby bol vývoj a rozšírenie cicavcov s obrovskými rozmermi – takzvanej megafauny.

Táto výstava predstaví návštevníkom príčiny, ktoré vedú k vzniku ľadových dôb, procesy, ktoré prebiehali v krajine a rastliny a živočíchy tohto obdobia. Budú tu môcť vidieť jedinečné rekonštrukcie mnohých živočíchov tohto obdobia v životnej veľkosti, napríklad šabľozubca Smilodon, obrovskú hyenu, či kostry medveďa jaskynného alebo hyeny jaskynnej. A výstava samozrejme predstaví aj asi najznámejšieho živočícha doby ľadovej – mamuta.

Súčasťou výstavy budú aj mnohé ďalšie sprievodné podujatia, napríklad zaujímavé prednášky odborníkov či tvorivé dielne pre širokú verejnosť aj školské skupiny, o ktorých Vás budeme včas informovať.

Výstava je putovnou výstavou Maďarského prírodovedného múzea.

3.9.2024 - 31.8.2025  

Považské múzeum v Žiline

Dejiny textilnej výroby v Žiline a jej okolí

Žilina stáročia patrila medzi dôležité centrá textilnej produkcie. V staršom období bola  známa kvalitným, remeselnícky vyrábaným súknom, od  konca 19. storočia modernou továrňou na spracovanie vlny a v druhej polovici 20. storočia aj šitím kvalitných odevov. Práve dejinám textilnej výroby v Žiline a jej okolí je venovaná nová výstava v Budatínskom hrade, ktorá je verejnosti prístupná do 31. augusta 2025.

„Súkenná továreň, dnes známa ako Slovena, priniesla v roku 1891 do Žiliny nový, v tej dobe najmodernejší spôsob spracovania vlny v celom Uhorsku. Jej tovar si našiel odberateľov nielen doma, ale aj v zahraničí. V období Rakúsko-Uhorska napríklad dodávala poťahové látky do vagónov prvej triedy Uhorskej kráľovskej štátnej železnice,“ hovorí historička a kurátorka výstavy Zuzana Kudzbelová.

V Žiline pôsobilo aj niekoľko zaujímavých odevných podnikov. Jedným z nich bola Prvá slovenská továreň odevov Rolný, založená v roku 1939 moravským priemyselníkom Arnoštom Rolným. Ten nechal v Žiline postaviť aj Závodnú školu práce – prvú učňovskú školu svojho druhu na Slovensku, kde vychovával svojich budúcich zamestnancov. Podnik však neskôr premiestnil do Púchova. V roku 1946 bol  znárodnený, v rámci reorganizácie sa  z neho v roku 1949 sformoval samostatný podnik Makyta, odevné závody v Púchove, ktorý spustil pobočnú prevádzku aj v Žiline.

Ďalším významným odevným podnikom bol Modex. Vznikol v roku 1950 znárodnením krajčírskych živnostníkov zo Žiliny a jej okolia a  snažil sa uspokojiť dopyt po nekonfekčnom oblečení. „Podnik sa najskôr volal Vkus a pozostával z niekoľkých dielní, napríklad v roku 1961 ich bolo 16 a pôsobilo v nich 318 ľudí, prevažne ženy. V roku 1967 sa premenoval na Modex. O tri roky neskôr mal 670  zamestnancov a v polovici 70. rokov aj učňovské stredisko s vyše 100 žiakmi. Okrem zákazkového šitia časom začal ponúkať aj konfekciu. Aby sa však vyhol uniformite, vyrábal odevy v menšom objeme. Preslávil sa nielen kvalitou svojich výrobkov, ale aj tzv. progresívnou zákazkou. V predajni v Žiline si zákazník vybral  jeden z ponúkaných modelov, vyskúšal si ho a zistil, či mu sedí fazóna a farba. Ak nebol spokojný, mohol si nechať upraviť odev na mieru, zvoliť inú farbu a za 16  –  21 dní sa tešiť z nového, dobre sediaceho oblečenia,“ približuje ďalej historička Kudzbelová.

Výstava  sprístupňuje verejnosti viac ako päťdesiat predmetov dokumentujúcich dlhú tradíciu remeselného a neskôr priemyselného spracovania vlny a výrobu odevov a kobercov v Žiline a jej okolia. Zo zbierkového fondu Považského múzea návštevník môže obdivovať cechové knihy žilinských súkenníkov z 18. storočia, sériu fotografií z výstavby súkennej továrne z 19. storočia alebo detské oblečenie značky Vkus zo 60. rokov 20. storočia. Z dielne Modexu sú vystavené napríklad dámske šaty zo zbierok Slovenského múzea dizajnu a Múzea Janka Kráľa, alebo podniková kronika zapožičaná spoločnosťou Teraz a. s.  Medzi zaujímavé predmety určite patria aj pohľadnice zobrazujúce pobočku súkennej továrne v Čadci zo začiatku 20. storočia, ktoré zapožičal zberateľ Anton Laš. Vystavené exponáty na výstave dopĺňajú  zaujímavé videozáznamy z archívu Slovenského filmového ústavu.

2.9. - 22.11.2024  

Hornonitrianske múzeum v Prievidzi

Skutočné tváre na papierových platidlách

Ľudia prichádzajú do kontaktu s bankovkami dennodenne. Väčšina obvykle venuje pozornosť len nominálnej hodnote, dizajn bankoviek si vôbec nevšíma. Škoda, celkový výzor papierových peňazí, zvlášť osobností na nich zobrazených, o konkrétnej krajine mnohé napovie a mamonu prepožičia aspoň čiastočne "ľudskú tvár".

Viete, čí portrét nosíte v peňaženke?

História vzniku bankoviek je nesmierne zaujímavá a "cenné papieriky" neraz reflektujú stáročné myslenie celých národov. Peniaze ako nevyhnutné dielo ekonomiky hýbali svetom už od dávnej minulosti. Dôvodov, prečo peniaze vznikli, je nespočet a samotná téma peňazí je natoľko inšpiratívna, že zasahuje snáď do všetkých sfér života. Peniaze sú v neustálom pohybe, cirkulujú, na svete neprejde sekunda bez finančnej transakcie alebo zmienky o peniazoch, neexistuje príbeh, v ktorom by peniaze nezohrali čo i len miniatúrnu rolu. Tak to skrátka je, tak to bude a tak to vždy bolo - hoci práve v počiatkoch nie je správne hovoriť o peniazoch.

Hovorí sa im platidlá

Papierové platidlá, ktorých je až 95 %, slúžia ľudom, boli a sú súčasťou ich života, práce a kultúry. Ich poznanie umožňuje širokej verejnosti hľadieť na každodenne používané "kúsky papiera" trochu inak, zároveň má tendenciu prebudiť v ľuďoch ohľaduplnosť pri manipulácii s nimi a zvýšenú pozornosť pri nájdení starých, zabudnutých platidiel. Práve vďaka čriepkom znalostí si človek azda uvedomí ich hodnotu a zistí, že v múzeu alebo u zberateľov sú predmetom hlbšieho záujmu, o ktorý sa môžu pričiniť aj on.

Osobnosti na bankovkách

Výstava s názvom Skutočné tváre na papierových platidlách predstaví na skromnom priestore vznik papierových platidiel od najstarších čias a poukáže na najbežnejší motív - portrét konkrétnych postáv dejín, spoločensko-politického diania, vedy i umenia. Za príbehmi predmetov z numizmatických zbierok sa ukrýva viacero významných osobností, ako napríklad Mikuláš Kopernik, Werner von Siemens, Emilia Plater, Endre Ady či Ľudovít Štúr, ale aj mnoho iných, s ktorými sa návštevníci majú možnosť vidieť práve vo výstavných priestoroch Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi.

19.8. - 31.12.2024  

Banícke múzeum v Rožňave

Tvoj objektív, tvoj príbeh ... Umelecké záblesky

2. ročník amatérskej súťaže výtvarnej fotografie

Po úspešnom prvom ročníku Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, vyhlasuje aj tento rok amatérsku súťaž výtvarnej fotografie. 
Témou súťaže pre tento rok, do ktorej sa môžu záujemcovia prostredníctvom svojich fotografií zapojiť, je Architektúra vo Vašom čase. „Jedným z dôvodov, prečo sme vybrali toto zameranie je naša zvedavosť, ako účastníci súťaže prostredníctvom svojich fotografií zaznamenajú statickosť dnešnej rýchlo meniacej sa doby. Tešíme sa na ich fotografie v akomkoľvek spojení s témou architektúry,“ uviedla kurátorka výtvarného umenia Mgr. Kristína Pakesová, PhD.

Technické požiadavky pre súťažné fotografie:

-    elektronický grafický formát fotografií JPG, odporúčaný rozmer dlhšej strany fotografie maximálne 3600 pixelov a veľkosť súboru do 8 MB, optimálne rozlíšenie 300 DPI

Fotografie je potrebné zasielať spolu s emailovou prihláškou a podpísaným dokumentom Súhlas so spracovaním osobných údajov na e-mailovú adresu: vytvarne.umenie@banmuz.sk. Pravidlá súťaže a dokument Súhlas so spracovaním osobných údajov pre účely súťaže sú verejne prístupné na webovej stránke Baníckeho múzea v Rožňave www.banmuz.sk v sekcii Dokumenty. 

Súťaž potrvá do konca kalendárneho roka 2024 a výsledky budú vyhlásené v priebehu februára 2025. Víťazná fotografia bude vystavená v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave počas kalendárneho roka 2025.

1.8.2024 - 5.1.2025  

Stredoslovenské múzeum, Banská Bystrica

Samuel Libay – majster filigránu

Medzinárodná výstava SAMUEL LIBAY - majster filigránu je výsledkom intenzívnej spolupráce Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici a Umelecko-priemyselného múzea v Budapešti. Výstava je očakávaným vyústením dlhodobých snáh autora a historika Filipa Glocka priniesť výnimočné a atraktívne diela späť do mesta, v ktorom zlatník žil a tvoril. Spomedzi zlatníkov Banskej Bystrice bol Samuel Libay posledným remeselným mohykánom. Jeho unikátne a vzácne diela budú môcť obdivovať návštevníci po prvýkrát na Slovensku od 1. augusta v Thurzovom dome.

Stredoslovenské múzeum – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja v spolupráci s Umelecko-priemyselným múzeom Budapešť (Iparművészeti Múzeum) prinášajú do Thurzovho domu unikátne diela zlatníckeho majstra Samuela Libaya v podobe výstavy SAMUEL LIBAY – majster filigránu. Brány jedinečnej výstavy otvorí 1. augusta o 16:00 h na slávnostnej vernisáži v Thurzovom dome.

Samuel Libay bol významnou osobnosťou mesta Banská Bystrica. Počas svojej zlatníckej kariéry bol majstrom, cechmajstrom, vychoval budúcich zlatníkov a svoju prajnosť prezentoval aj v sociálnej oblasti. Svojim dielom ešte stále úspešne  dokazoval nenahraditeľnosť a jedinečnosť ručnej zlatníckej práce aj v období, keď v súťaži s lacnejšou strojovou výrobou už postupne strácala svoje pozície.

„Jeho práce svedčia o poctivej remeselnej príprave, sú dokladom jeho zručnosti, zlatníckeho majstrovstva, ale aj schopnosti umeleckého pozorovania. Aj jeho zásluhou sa dostala Banská Bystrica do širšieho európskeho povedomia. Jeho výnimočné diela, ktoré budú prezentované na výstave sú inšpirované prírodou (roháče, kobylky, muchy) a pripomínajú jemnou technikou filigránu krehké japonské umelecké diela“, prezrádza Filip Glocko, kurátor výstavy SAMUEL LIBAY – majster filigránu.

Unikátna technika filigránu

Samuel Libay svoje najpozoruhodnejšie výsledky dosiahol s remeselne náročnými výrobkami zo strieborného filigránu. Technikou podobnou benátskej či bruselskej čipke vyrábal nielen drobné ozdobno-úžitkové predmety (spony, ihlice, brošne, vinety, schránky, krstné medailóny), ale aj veľké plastiky a busty.

„Cieľom medzinárodnej výstavy je atraktívnou formou predstaviť po prvýkrát banskobystrickej verejnosti diela výnimočného umelca, ktoré vytvoril v tomto meste a doteraz ich verejnosť nemala možnosť vidieť na Slovensku. Je to pre nás veľká česť spolupracovať na tejto výstave s významným maďarským partnerom a prispievať tak svojou troškou aj k budovaniu našich pozitívnych medzištátnych vzťahov. Diela tohto veľkolepého zlatníckeho majstra tak prvýkrát uvidia nielen Banskobystričania ale verím, že aj návštevníci z celého Slovenska a snáď aj spoza hraníc našej krajiny. Je to výnimočnosť, ktorá sa často nevidí. V rámci 5 samostatných výstavných miestností bude mať návštevník možnosť vidieť najmä jeho tri najvýznamnejšie diela a to: Glabitsov pokál, filigránovu sošku cisára Napoleona I. a filigránovu bustu cisára Františka I.“, dopĺňa riaditeľ Stredoslovenského múzea Marcel Pecník, zároveň hlavný organizačný garant výstavy.

Práve hodnota fenomenálneho filigránskeho diela busta cisára Františka I. spočíva v majstrovskom skĺbení zložitej a trpezlivej zlatníckej práce s dokonalým umelecko-vizuálnym prejavom zlatníka. O diele môžeme hovoriť ako o technickej rarite, ktorá je nielen ukážkou remeselnej virtuozity, spočívajúcej v precíznom prevedení, ale je aj dielom s jasnou koncepciou a detailne dodržanou vytýčenou myšlienkou.

„Busta sa skladá zo šesťdesiatpäť tisíc samostatne opracovaných častí, predstavuje cisára v uniforme generála, ozdobenej šiestimi cisársko-rakúskymi vyznamenaniami a rádmi. Hmotnosť busty je 3185 gramov a sú v nej zakomponované významné životné etapy panovníka“, hovorí kurátor Filip Glocko.

Libayova dielňa,  zlatnícke zvesti aj nová publikácia

Dominantným priestorom jednej z miestností bude jej stred, kde bude atraktívnym spôsobom - prezentovaná originálne zachovaná autentická pracovná dielňa Samuela Libaya. Na pracovnom stole bude umiestnený jeden z najvzácnejších predmetov z tvorby Samuela Libaya – Glabitsov pokál a vybrané zlatnícke razidlá. Pozlátený pokál zo striebra darovali mešťania Banskej Bystrice richtárovi Jozefovi Glabitsovi v roku 1835 pri príležitosti jeho tretieho zvolenia za richtára nepretržite od roku 1823.

„Unikátnosť výstavy sme sa snažili pozdvihnúť viacerými doplňujúcimi materiálmi o výstave. V rámci nej bude k dispozícii sprievodca po výstave - Zlatnícke Zvesti, ktoré si návštevník zapožičia a dozvie sa zaujímavosti z pracovného a rodinného života majstra Libaya. K výstave si návštevník bude môcť zakúpiť katalóg v podobe monografie Samuel Libay – život a dielo banskobystrického zlatníka a novú tematickú publikáciu o zlatníctve  Zlatníctvo  v meste Banská Bystrica v 18. a 19. storočí, ktorej autorom je kurátor výstavy Filip Glocko“, informuje Dana Kurtíková, PR manažérka Stredoslovenského múzea.

V rámci výstavy budú využité aj podzemné priestory, hlavne zreštaurovaná gotická pivnica, ktorá  bude slúžiť ako oddychová zóna - kino, kde bude premietaný kompletne spracovaný život a dielo Samuela Libaya. V druhej časti podzemia bude prostredníctvom veľkoplošných bannerov atraktívnou formou predstavené dielo – Glabitsov pokál, v rámci obrazovej inštalácie „Záhady Glabitsovho pokálu“, ktorý vo svojom vnútri a na povrchu skrýva mnoho záhad.

Výstavu SAMUEL LIBAY – majster filigránu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia ako hlavný partner výstavy. Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja, v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Maďarskej republiky na Slovensku, maďarského kultúrneho centra – Inštitút Liszta v Bratislave, agentúry BBSK – Za horami za dolami, SLOS s.r.o a OZ SSM.

Návštevníci budú môcť diela tohto zlatníckeho velikána obdivovať v Thurzovom dome do 5. januára 2025. Okrem toho Stredoslovenské múzeum k tejto výstave pripravuje množstvo zaujímavého sprievodného programu a aktivít.

31.7. - 1.12.2024  

Galéria umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi

Miroslav Brooš: MB Bank. Prostredia

Vernisáž 31. 7. 2024 o 17.00 hod.

Site-specific výstava Miroslav Brooš: MB Bank. Prostredia vychádza z dlhoročných participatívnych projektov autora. Predstavuje tvorbu ako špecifickú skúsenosť, formu kontextuálneho vnímania a pohybu v sociálno-environmentálnom priestore. Umelec vyzýva ku vzájomnej komunikácii, spoznávaniu a spolupráci. Výstava v kurátorskej koncepcii Kataríny Balúnovej je uvedená v rámci cyklu výstav Téma.

23.7. - 31.10.2024  

SMOPAJ, Liptovský Mikuláš

Po turistickej značke /150 rokov turistického značenia na Slovensku/

V roku 2024 si Slovensko pripomína významný míľnik v oblasti cestovného ruchu – 150 rokov turistického značenia na území Slovenska.

Slovenské múzeum ochrany a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši pri tejto príležitosti pripravilo výstavu, ktorá priblíži históriu od roku 1874, kedy boli u nás vyznačené prvé turistické chodníky v Štiavnických vrchoch.

Výstava dokumentuje vývoj značenia chodníkov vo Vysokých Tatrách, Západných Tatrách, Nízkych Tatrách, v Slovenskom raji ale aj ostatných slovenských pohoriach a tiež výstavbu turistických chát, nakoľko práve aj k nim viedli prvé turistické chodníky.

Unikátna výstava na tému, ktorá dosiaľ nebola prezentovaná, prostredníctvom historických skíc, dobových dokumentov, starej turistickej sprievodcovskej literatúry, turistických máp, ako aj historických fotografií a pohľadníc predstaví človeka – turistu, milovníka prírody od histórie až po súčasné trendy v turistickom značení a poznávaní krás našej slovenskej prírody.

Srdečne Vás pozývame na vernisáž výstavy, ktorá sa bude konať 23. júla o 16:00 h v priestoroch múzea na Ul. Školskej 4.

17.6.2024 - 17.6.2027  

Múzeum rusínskej kultúry SNM, Prešov

Rusínski majstri

Výstava prezentuje výtvarné diela staršej generácie rusínskych výtvarných umelcov. Patria medzi nich aj členovia Podkarpatskej rusínskej maliarskej školy. Tá bola významnou a úspešnou v medzivojnovom období (1919-1939), kedy bola Podkarpatská Rus súčasťou Československej republiky. Rusíni vtedy zažívali národné obrodenie, ktoré svoj vrchol dosiahlo práve vo výtvarnom umení a stalo sa stredoeurópskym fenoménom. Podkarpatskí maliari sa nechceli stať provinčnou skupinou, ale ozajstnou školou výtvarného umenia. Svoje obrazy vystavovali v európskych umeleckých centrách.
Odchovancami Podkarpatskej rusínskej maliarskej školy boli autori vystavovaných diel Vojtech Borecký, Mikuláš Rogovský a Július Bukovinský. Výstava Rusínski majstri zo súkromnej zbierky Kamila Benetina ponúka v SNM – MRK v Prešove možnosť vidieť aj diela starších rusínskych maliarov, ktorí však študovali u slovenských a českých pedagógov – Dezidera Millyho, Ivana Nestora-Šafranka a Michala Čabalu.

7.6. - 30.11.2024  

Spišské múzeum SNM, Levoča

Angela Hornická - Akvalásky

Angela Hornická

O sebe ...

Pochádzam zo Spišskej Novej Vsi, no od svojich 19 rokov žijem a pracujem v Bratislave.

Absolvovala som Fakultu architektúry STU v Bratislave na Katedre interiéru a výstavníctva a ako architekt pôsobím do súčasnosti. Výtvarný prejav ma lákal už od detstva, avšak tvoriť som začal po dlhých 45. rokoch.

Vo svojej tvorbe sa venujem najmä portrétnej a figurálnej maľbe, kde viem technikou akvarelu docieliť úžasnú priesvitnosť pokožky alebo lesk v očiach postáv a fascinuje ma, ako pri práci s vodou vznikajú drobné náhodné detaily, ktoré vdýchnu dielu život.

O diele ...

Jej dielo má vysoko estetický a moderný výtvarný prejav. Hľadaním a skombinovaním vhodného námetu a správneho výrazu vznikajú kultivované dielka, ktoré nadchnú svojou zdanlivou jednoduchosťou, farebným koloritom a citom pre detail a atmosféru.

Zúčastňuje sa mnohých výstav, workshopov i súťaží.

Jej akvarel „Spiš castle“ získal 2. miesto v medzinárodnej konkurencii IFAM Global v roku 2023 v jesennej edícii súťaže, v kategórii „krajina“. (Malaysia International Online Juried Competitions – LANDSCAPE category“)

Dáša Uharčeková Pavúková

20.5. - 31.10.2024  

Hrad Strečno

Na hrade a pod hradom

V priestoroch stredovekej dediny Paseka bude od 20. mája sprístupnená výstava s názvom Na hrade a pod hradom. Výstava prezentuje práce žiakov ZUŠ M. R. Štefánika v Čadci. Diela vznikli výtvarnou technikou – maľba na plátno s akrylovými farbami.

Výstava mala minulý rok veľký úspech, preto sa organizátorky rozhodli námet zopakovať. Deti pod vedením výtvarných pedagogičiek Ingrid Šiškovej, Miroslavy Habčákovej Samsonovej a Petronely Vlhovej opäť pustili uzdu svojej fantázii a vznikli originálne obrazy na tému život na hrade a pod hradom. Tentokrát sa do projektu zapojilo 102 žiakov. „Deti majú možnosť prezentovať svoje umenie a návštevníkom môže počas cesty na hrad Strečno pookriať duša pri krásnych dielach,“ doplnila kurátorka výstavy Petronela Vlhová.

17.5.2024 - 30.3.2025  

Etnografické múzeum SNM, Martin

Tradícia netradične: Prírodné pletivá

Príroda oddávna poskytovala našim predkom materiály, pre ktoré našli bohaté uplatnenie. Okrem dreva, hliny, kameňa a čiastočne aj kovu patrili k tým najpoužívanejším i prírodné pletivá. Výstavu pripravilo Ústredie ľudovej umeleckej výroby a diela súčasných remeselníkov a dizajnérov doplnilo múzeum o tradičné výrobky zo svojich zbierok.

Výstava predstavuje širokú škálu výrobkov z prírodných pletených materiálov, od tradičných košov a nádob až po moderné dizajnérske objekty. Cieľom výstavy je ukázať návštevníkom bohatú tradíciu pletenia na Slovensku a jeho rozmanité využitie v minulosti i súčasnosti.

Prírodné pletivá predstavovali v minulosti ľahko dostupný a rýchlo obnoviteľný materiál pre domácku výrobu každodenných úžitkových, dekoratívnych i symbolických predmetov – používalo sa najmä prútie, slama a štiepané luby. V menšej miere sa spracúvalo kukuričné šúpolie, pálka močiarna, prípadne korienky a lyko.

„Pri koncipovaní výstavných celkov nezohrával dôležitú úlohu len sortiment pletených produktov, ale aj povaha pletiarskeho materiálu. Čo sa týka sortimentu, ten pozostáva v prevažnej väčšine z košov a nádob, prípadne opletaných nádob rôznych veľkostí a tvarov. Počas vývoja košikárskeho remesla sa postupne definovali určité vzory pre úžitkové predmety, ktorých tvar a funkciu rozvíjali celé generácie anonymných remeselníkov evolučným spôsobom takmer k dokonalosti. Na rozvoj individuálneho štýlu a kreatívneho prejavu však nebol taký priestor ako pri iných remeslách, napríklad pri hrnčiarstve alebo výrobe z dreva, kde sa mohol remeselník tvorivo prejaviť vo výzdobných prvkoch. Dôležitejšia bola praktická funkcia. Kôš musel byť pevný, trvanlivý a ľahký na prenášanie. Tomu bolo podriadené všetko ostatné. A možno aj preto sa postupne vyprofilovali krásne, čisté, organické a účelné tvary,“ približuje výstavu jej kurátor prof. Tibor Uhrín.

Dôležitú oblasť výrobkov z prírodných pletív predstavujú predmety z prútia a lubov. Takmer výhradne používané vŕbové prútie a štiepané luby z liesky, ale napr. aj z duba majú ako dreviny vo výsledku omnoho väčšiu pevnosť a trvanlivosť ako ostatné prírodné pletivá. V kombinácii s inými materiálmi, najmä s masívnym drevom, prípadne kovovou konštrukciou, dávajú väčší priestor na tvorbu úžitkových objektov, napr. súčastí nábytku, drobnej architektúry, plotov, konských vozov, plavidiel a podobne. V expozícii sú preto najpočetnejšie zastúpené dizajnérske presahy práve z týchto materiálov – interpretácie remesla v nábytku, svietidlách, prútených predmetoch a objektoch z drevených lubov od rôznych profesionálnych dizajnérov a študentov.

14.5. - 30.11.2024  

Tatranská galéria v Poprade

Jan Hála - Maliar ľudu pod Tatrami

Kurátorka výstavy:     Dr. Anna Ondrušeková
Vernisáž výstavy:        14. máj 2024 o 17.00

Tatranská galéria v Poprade prináša pri príležitosti 65. výročia úmrtia a 135. výročia narodenia Jána Hálu výstavu Maliar ľudu pod Tatrami.

Jan Antonín Hála (* 19. január 1890, Blatná  – † 17. máj 1959, Važec) bol český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentarista folklóru, žijúci väčšinu života na Slovensku.

Narodil sa v rodine pekárskeho majstra Jana Hálu a Rozálie, rod. Černochovej v Blatnej na námestí č. 81.

Študoval na gymnáziu v Českých Budějoviciach a v roku 1909 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, odbor história. Maliarstvo študoval najskôr v súkromnej maliarskej škole Ferdinanda Engelmüllera a v rokoch 1910 – 1915 na Akadémii výtvarných umení v Prahe v ateliéri pre figurálnu maľbu Maxa Pirnera.

Od roku 1918 žil v Blatnej, Moste a od augusta 1923 až do svojej smrti vo Važci. Výnimku tvoria roky 1939 – 1940, keď prechodne býval vo svojom rodisku a rok 1929, keď sa v Myšenci neďaleko Protivína oženil s Mariou Chlupsovou, s ktorou mal tri deti. Najmladší syn Jan Mikuláš Hála (* 1937) je tiež maliarom – reštaurátorom.

Obdivoval dielo Mikoláša Aleša, sympatizoval s hnutím českej sociálnej maľby. Objavenú skutočnosť v podtatranskej obci Važec stvárňoval ako etnograf-dokumentarista, písal esejistické reportáže do Lidových novín. Po celý život vo svojej tvorbe čerpal námety zo života obyvateľov Važca. Od roku 1925 sa stáva členom Spolku slovenských umelcov, v roku 1928 Umeleckej besedy slovenskej, od roku 1948 Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Za účasť v SNP bol vyznamenaný Zlatou hviezdou partizánskeho oddielu Vysoké Tatry.

V roku 1942 sa zúčastnil na bienále v Benátkach. V roku 1945 sa aktívne zapojil do SNP a za svoju činnosť bol po vojne vyznamenaný.

Jan Hála prišiel do Važca maľovať a našiel tam domov. Ako píše v jednom liste: „Dědino moje milá! Tvoje černé střechy mně učarovaly, Tvoji lidé mně udělali, Tvoje hory a vrchy mně zajaly. (…) Modlím se k Tvé kráse, o níž nikdo neví, jenom já, modlím se k Tvému tajemství, které Ty neznáš. Co to je? Je to síla, či slabost, nevím. Ale je to láska“ (Abelovský, s. 14). Táto jeho predstava o živote, prírode a ľuďoch vo Važci sa stala jeho umeleckým programom na celý život. Jeho „pastorále“ pramení v romantických ideách 19. storočia a prostriedky na ich uchopenie v zmyslovo vnímateľnej forme na plátne v maľbe 19. storočia. Hála sa javí ako „maliar čistého srdca“ (Abelovský, s. 14), ktorý sa vrátil k čistým prameňom, kde našiel sám seba. Azda preto je jeho tvorba zrozumiteľná pre široké obecenstvo. Vychádzal z tradícií a vybral si tradičné prostriedky. Neustále sa objavuje jeho hlboká a úprimná úcta ku všetkému, čo súvisí s námetom a podstatou tohto sveta, ako aj jeho snaha hodnoverne a svedomito to zaznamenať, často na úrovni národopisného dokumentaristu. Autor jeho monografie Ján Abelovský vidí v tomto záujme hlbšiu motiváciu, a to „slovenskofíliu“ českej intelektuálnej obce na prelome storočí: „Tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi «slovenskom Tahiti» dosiahli vtedy svoj vrchol“ (Abelovský, s. 27).

Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Do svojej tvorby, vychádzajúcej z plenéristických tradícií, postupne zabudoval niektoré prvky impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom. Určujúcim prvkom v jeho tvorbe preto nie sú maliarske alebo duchovné výdobytky a prínosy, ale námet. Začiatkom dvadsiatych rokov sa sústredil na veristické zaznamenávanie ľudí, krojov, zvykov, tancov, piesní, spôsobu života, najmä práce a zábavy. Od druhej polovice dvadsiatych rokov sa jeho túžba po dokonalej idyle kúsku celistvého sveta, mikrokozmu, stala hlavnou témou jeho tvorby a jej hlavným umeleckým programom. Vtedy sa v jeho maľbe najviac prejavila istá forma štylizácie prvkov s dôrazom na expresívnosť. Od tridsiatych rokov sa jeho maľba ustálila v rovine istej tradičnej a nie príliš výraznej zmesi naturalistickej maľby prepojenej s páčivým secesným dekorativizmom (výber z textu  KISS-SZEMÁN Zsófia ).

1.5. - 31.12.2024  

Kysucké múzeum, Čadca

Najstaršie dejiny Kysúc

Kysucké múzeum pripravilo od 1. mája 2024 pre svojich návštevníkov novú výstavu s názvom Najstaršie dejiny Kysúc, ktorá je realizovaná pri príležitosti významného jubilea – 780. výročia prvej písomnej zmienky o regióne Kysúc.

Výstava je poňatá edukačne a v rámci tejto koncepcie prezentuje najvýznamnejšie momenty a reálie z najstarších regionálnych dejín spadajúcich do obdobia vrcholného stredoveku. Návštevníkom ponúka napríklad bližšie poznatky o listine panovníka Bela IV. z roku 1244 obsahujúcej prvú zmienku o kysuckom regióne, o najstarších kysuckých sídlach či významnej stredovekej lokalite Radoľa - Koscelisko, kde stál najstarší kysucký kostol. Prezentované informácie názorne dopĺňajú vystavené exponáty pochádzajúce hlavne z archeologického výskumu v lokalite Radoľa - Koscelisko.

Výstava potrvá v Kysuckom múzeu do konca roku 2024 a svojím edukačným charakterom predstavuje vhodný prvok najmä pre rozšírenie poznatkov o regionálnej histórii.

1.3. - 31.12.2024  

Archeologické múzeum SNM, Bratislava

Život na hradoch a hrádkoch

Výstava prostredníctvom zbierkových predmetov SNM – Archeologického múzea, SNM – Múzeí v Martine a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky prezentuje každodenný život na šľachtických sídlach, dokumentuje ich hospodárske zázemie, ako aj život spoločnosti na priľahlých panstvách. Návštevníkov prevedie témami – stavebný vývoj hradov spolu s ich obrannou funkciou, hospodárstvo, remeselná výroba a obchod na jednotlivých panstvách či chov hospodárskych zvierat. Predstaví chod samotného šľachtického dvora s prevádzkou kuchyne, stolovaním, odievaním vrátane šperkov, trávenie voľného času – hračky a hry, ale aj liečiteľstvo a predmety spojené s vierou.

Výstavu dopĺňajú letecké zábery niekoľkých hradov, ktoré dokumentujú ich podobu  v súčasnosti. Historický stav hradu v 17. storočí približuje model hradu Korlátka v mierke 1:72.  

Život na hradoch a hrádkoch bude v blízkej budúcnosti doplnený o interaktívny tvorivý program s názvom Hravo o hradoch, určený školským skupinám, rodinám s deťmi a iným kolektívom. Pre dospelých záujemcov múzeum ponúkne komentované prehliadky a odborné prednášky k téme.

20.10.2023 - 31.12.2024  

Považské múzeum v Žiline

Tiene minulosti

Výstava mladého drotára Jozefa Šaba predstaví niekoľko rozmernejších figurálnych plastík z priebežne vznikajúceho cyklu Tiene minulosti. V cykle na všeobecnú tému pominuteľnosti človeka i tradičných hodnôt upriamuje pozornosť predovšetkým na vytrácanie sa tradičných remesiel zo súčasného života spoločnosti. Prostredníctvom jednotlivých figúr prevedených viac-menej voľne nahodenými vzdušnými výpletmi sa autor snaží sprítomniť situácie z minulosti, ktoré do súčasnosti prechádzajú už takmer len ako nejasná spomienka. Tieto práce doplnia na výstave menšie plastiky ľudských postáv i zvierat, vyznačujúcich sa nielen výborným vystihnutím pohybu a životnosťou, ale aj autorovou chuťou k formálnym experimentom a k hľadaniu vlastného výrazu. Kurátorom výstavy je historik umenia Mgr. Zdeněk Hogh.

5.4.2023 - 31.12.2024  

Historické múzeum SNM, Bratislava

Príbeh holíčskej manufaktúry

Výrobky holíčskej manufaktúry, ktorú v prvej polovici 18. storočia založil manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, aby povzniesol priemyselné podnikanie v krajine, sú stále atraktívnymi a dobre predávanými po celom svete. V múzeách patria k cenným akvizíciám a k jedným z najdôležitejších zbierkových predmetov, ktoré pamäťové inštitúcie s obľubou vystavujú aj v  stálych expozíciách. Jedálenské servisy a nádoby vyrábané vo veľkosériách, dekoratívne stolové predmety, predmety dennej potreby, ale aj solitérne kusy či drobné plastiky predstavujú život a stolovanie nielen vysokej šľachty, pre ktorú boli pôvodne určené, ale aj odberateľov z radov mešťanov.

Výstava holíčskej keramiky, tak ako ju pripravili jej autori, kurátorka PhDr. Andrea Milanová, PhD. a PhDr. Daniel Hupko, PhD.,  prezentuje rôznorodú škálu tvarov, dekórov a výrobkov spoločne s ukážkami tvorby svetových dielní, ktoré ju ovplyvnili. Vystavené predmety sú nielen zo zbierok Slovenského národného múzea – Historického múzea vlastniaceho najväčšiu muzeálnu zbierku na Slovensku, ale vďaka spolupráci s vybranými múzeami a súkromným zberateľom, ktorí na výstavu zapožičali predmety, sa podarilo zhromaždiť významnú kolekciu, ktorá širokej odbornej a laickej verejnosti predstavuje výrobky holičskej manufaktúry po prvýkrát v rozsahu, ktorý zodpovedá takmer celej šírke v Holíči vyrábaného fajansového a kameninového tovaru. Rovnako prvýkrát predstavuje aj práce ľudových hrnčiarov, pre ktorých sa holíčska produkcia stala dôležitou inšpiráciou.

Výstava Príbeh holíčskej manufaktúry bude pre verejnosť prístupná od 5.4. 2023 na 3. poschodí Bratislavského hradu denne okrem utorka v čase od 10,00 do 18,00 h (posledný vstup je o 17,00 h). 

28.6.2022 - 30.6.2027  

Archeologické múzeum SNM, Bratislava

Po stopách legionárov

Slovenské národné múzeum – Archeologické múzeum otvorí dňa 28. júna 2022 o 16.00 h novú výstavu Po stopách legionárov v priestoroch múzea na Žižkovej ulici v Bratislave. Výstava, ktorá je jedným z výstupov projektu SNM – Archeologického múzea a obce Lethaprodersdorf (Rakúsko, Burgenland), financovaného z programu INTERREG V-A Slovenská republika –Rakúsko 2014-2020, bude pre verejnosť prístupná od 29. júna 2022 do 30. júna 2027.

Región Podunajsko, zahrnutý do programu, bol v minulosti obývaný mnohými národmi
a etnikami, ktoré za posledných 1500 rokov zanechali v zemi svoje stopy. Cieľom projektu
Po stopách legionárov je zvýšiť povedomie širokej verejnosti o pravekých a ranohistorických dejinách, období rímskeho cisárstva až po stredovek, prostredníctvom života rímskeho legionára Marca Longina, ktorého hrob bol objavený v Leithaprodersdorfe. K výstupom projektu patrí vznik náučnej cyklocesty medzi rímskym táborom v Iži-Leanyvári (lat. Celemantia) okres Komárno a vidieckym sídlom z doby rímskej v Leithaprodersdorfe, ako aj prezentácia výsledkov archeologického výskumu formou výstavy, odbornej brožúry s názvom Dve krajiny – osem cieľov, brožúry pre cyklistov, informačných tabúľ a webovej stránky o projekte.

Výstava v SNM – Archeologickom múzeu je zameraná na predrímske obdobie (dobu železnú) a rímsku dobu. Návštevníkom predstaví nálezy z mohýl zo staršej doby železnej-halštatskej z Blatnej na Ostrove, Dunajskej Lužnej – Nových Košarísk a Dolných Janíkov. Nálezy mladšej doby železnej súvisia s Keltmi, ktorí obývali územie pred príchodom Germánov a Rimanov. Hlavná časť výstavy je venovaná rímskemu obdobiu. Prezentuje nálezy z rímskeho tábora Gerulata a z germánskych lokalít z doby rímskej. Zaujímavosťou sú  predovšetkým nálezy z tzv. »kniežacích« hrobov germánskych elít zo Zohora a Vysokej pri Morave, vystavené takto kompletne po prvý raz. Zbierkové predmety dopĺňajú videodokumenty, ako aj 3D vizualizácie k výskumom.  

K publikáciám, vydaným k projektu, patrí dvojjazyčná odborná brožúra pre verejnosť s hlbším záujmom o históriu a poznanie architektonických a archeologických pamiatok z vybraných lokalít. Záujemcovia tu nájdu informácie o Bratislavskom hrade, Dóme svätého Martina v Bratislave, Kostole reformovanej cirkvi v Šamoríne, o hrade Devín, ako aj o štyroch rakúskych historických objektoch. Druhá brožúra – pre cyklistov – obsahuje okrem mapy aj texty k jednotlivým tematickým zastávkam: v Iži, Komárne, Veľkom Mederi, v Blatnej na Ostrove, v Šamoríne, v bratislavských múzeách, v Dóme sv. Martina a na hrade Devín, z pohľadu archeologických nálezov na miestach jednotlivých stanovísk. Text brožúry je v slovenskom aj nemeckom jazyku a jej súčasť tvorí obrázková príloha, ako aj zoznam 90 lokalít archeologických nálezísk a významných stavebných pamiatok pozdĺž trasy.

Ďalším z výstupov projektu je vytýčenie a označenie 240 km dlhej náučnej archeologicko-historickej cyklocesty, medzi rímskym táborom v Iži-Leanyvári (lat. Celemantia) okres Komárno
a vidieckym sídlom z doby rímskej v Leithaprodersdorfe (Rakúsko). Tieto dve miesta spája postava rímskeho legionára Marka Vinia Longina, ktorý po prepustení z armády v Celemantii, dostal za 25 ročnú vojenskú službu pozemky v okolí Leithaprodersdorfu, kde žil až do svojej smrti a je aj pochovaný. Príbeh o jeho putovaní vyčítali archeológovia z náhrobného kameňa, ktorý sa našiel v Leithaprodersdorfe. Cyklista tak pomocou cykloznačiek objaví trasu, ktorú pred 2000 rokmi prešiel veterán Longin.

Informačnú hodnotu cyklocesty zvyšujú informačné tabule (23 na rakúskom území a na slovenskom 5), ktoré turistom priblížia vojenskú službu v légii, ako aj zabezpečenie vojenských jednotiek, slúžiacich na Dunajskej hranici. Súčasne predstavia obrovské kultúrne bohatstvo z doby Rímskeho cisárstva, získané archeologickým výskumom v predsunutom rímskom tábore Celemantia v Iži, v južnej časti Bratislavy situovanom tábore Gerulata v Rusovciach, v Archeologickom múzeu v Bratislave, v legionárskom tábore v Carnunte a v civilných usadlostiach, vybudovaných v blízkosti hranice.