Výstavy a podujatia na Slovensku ku dňu 15. 10. 2024

15.10. - 20.12.2024  

Národopisné múzeum Liptovský Hrádok

Staré tlače a mapy zo zbierok Liptovského múzea

Národopisné múzeum v Liptovskom Hrádku pripravilo pre milovníkov knižnej kultúry malý sviatok v podobe výstavy Staré tlače a mapy zo zbierok Liptovského múzea.

Výstava je sprístupnená v období kalendárneho roka, keď každý priaznivec tlačiarenskej černe častejšie ako inokedy siaha po objekte svojho záujmu – po knihe. Preto je až do 20. decembra 2024 možné vzhliadnuť výber z knižných tlačí a máp zo 16 . – 19. storočia. „Návštevníci tu nájdu publikácie historickej a vlastivednej, cirkevnej, liturgickej, nábožensko-výchovnej, historicko-dobrodružnej a právno-historickej povahy, ako aj historické mapy liptovského regiónu, ktoré sa nachádzajú v knižničnom fonde Liptovského múzea,“ priblížil autor výstavy a historik Karol Dzuriak.

Hoci ide len o malý zlomok z knižného bohatstva uchovávaného múzeom, v jeho skladbe nájdeme viaceré skvosty. „Gotthardovu Kroniku sveta zo 17. storočia s Merrianovými ilustráciami, Montecuccoliho vojenské traktáty – viedenské vydanie v latinskom jazyku z r. 1718, originál tlače Kollárovej Sláwy dcery či nemeckojazyčné lipské vydanie Beňovského Pamätí z r. 1791,“ zdôraznil K. Dzuriak. Upomienkou na liptovských národovcov sú výtlačky kázní Matúša Blaha z knižníc Gašpara Fejérpatakyho – Belopotockého či Ľudevíta Samuela Orfanidesa.

15.10. - 29.11.2024  

Hradné múzeum vo Fiľakove

Valašský rok

Hradné múzeum pozýva všetkých záujemcov na vernisáž fotografickej výstavy Józsefa Farkasa, rodáka z Lučenca, ktorá nesie názov „Valašský rok“. Autor je rodinne a citovo úzko napojený na regióny Novohradu a Gemera, dlhé roky sa zaoberal dokumentovaním života pastierov a hudobníkov práve týchto oblastí. Od roku 2012 je koordinátorom Celokarpatskej talentovej súťaže ľudovej hudby a tanca, známej pod názvom „Fölszállott a páva“ (Vyletel páv), a počnúc rokom 2017 je aj vedúcim organizácie Sieť Domu tradícií pre oblasti Slovenska. Svoju kariéru zasvätil ľudovému umeniu, o čom svedčí aj niekoľko autorských výstav na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku a Českej republike. Výstavu tvoria čiernobiele a farebné fotografie – portréty pastierov a hudobníkov Gemera-Malohontu a okolitého regiónu, ako aj snímky z ich každodenného života. Zábery odrážajú ľudské osudy a momenty zo zberateľských ciest autora.

Organizátori každého srdečne očakávajú na vernisáži 15. októbra 2024 o 16:30 hodine v Mestskom vlastivednom múzeu vo Fiľakove.

11.10.2024 - 31.1.2025  

Mestské múzeum Sereď

Stolovanie v sedliackom, meštianskom a šľachtickom dome

STOLOVANIE V SEREDI A V OKOLÍ

Výstava o podobe stolovania rôznych vrstiev obyvateľstva Serede z prelomu 19. a 20. storočia v duchu secesie, výstava prezentovaná v rámci projektu Lokálne zo Serede v spolupráci OZ Vodný Hrad.

10.10.2024 - 12.1.2025  

Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič / Od Dunaja k strmým štítom Tatier

Kurátorka: Mgr. art. et Mgr. Zuzana Janečková, PhD.
Vernisáž výstavy: štvrtok 10. októbra 2024 o 16.30 hod.

Jarmila a Dávid sú etablovaní umelci na domácej aj medzinárodnej umeleckej scéne najmä vďaka svojim veľkoformátovým maľbám, ktoré spolu realizovali technikou kolorovanej pyrografie na preglejke. Ako duo pôsobili od roku 2009 a vtedy s ňou aj začínali. Oprášili a vytiahli pyrografiu, dovtedy spojenú len s home made D.I.Y. umením a preniesli ju do galérií. Jarmila s Dávidom si pyrografiu apropriovali a začali ju veľkoryso používať vo svojom umení, čím ju etablovali. Tento barter bol obojstranne prínosný.

Z hľadiska motívov nájdeme na výstave prakticky všetko čo ich zaujíma. Sála z nich evidentná radosť z tvorby a remixovania námetov z rôznych časových období a kontextov. No výber “stretov z rôznych svetov” nie je vôbec náhodný, predchádza mu dôsledný výskum.

Výstava Od Dunaja k strmým štítom Tatier síce primárne odkazuje k rovnomennej pionierskej piesni, ale zároveň v nej môžeme vidieť viacero ďalších významov. Dalo by sa o nej povedať, že je retrospektívna, aj keď autori ešte nie sú v takom pokročilom veku, keďže uzatvárajú touto expozíciou istú etapu svojho života. Svojim rozsahom diel nám môže evokovať minimálne taký veľký priestor, aký je medzi Tatrami a Dunajom. Aktuálne môže symbolizovať vzďaľovanie sa autorov v osobnom a profesnom živote. Okrem spoločných diel je preto na výstave prítomná aj ich najnovšia samostatná tvorba. Od Jarmily keramika a od Dávida sochy, objekty a pyrografie. Zároveň výber diel reaguje aj na konkrétne akvizície galérie napr. dielo Deti mieru od Márie Medveckej a Dedinu spomienok od Vladimíra Kompánka.

Prepojenie súkromného života s profesionálnym so sebou prináša veľa nečakaných výziev a emócií. Výstava zhodnocuje nielen ich spoločné diela, ale aj život. Nemá len umeleckú ale aj emočnú hodnotu. Obidvaja sa aktuálne rozhodli upriamiť pozornosť na samostatnú tvorbu, no to, čo vytvorili spoločne, zostáva stále prítomné.

Jarmila Mitríková (1986) a Dávid Demjanovič (1985) spolupracovali ako duo v rokoch 2009-2023. Študovali na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, na dnes už zaniknutých odboroch, Jarmila keramiku a Dávid kameňosochárstvo. Po skončení obidvaja pokračovali na bratislavskej VŠVU, Jarmila v ateliéroch keramiky a maľby, Dávid na soche a intermédiách. VŠVU absolvovali v roku 2011. Vystavujú doma aj v zahraničí a absolvovali niekoľko umeleckých zahraničných rezidencií v Holandsku, Švajčiarsku a Českej republike. Ich diela sa nachádzajú v zbierkach renomovaných inštitúcií (Slovenská národná galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach, zbierka bavorského vojvodu Franza von Bayerna na zámku Nymphenburg). V súčasnosti tvoria samostatne, žijú a pracujú v Košiciach a Bratislave. Obidvaja sú vášniví zberatelia keramiky.

10.10.2024 - 30.9.2025  

Etnografické múzeum SNM, Martin

Hin amen muzeum! / Máme múzeum!

20 rokov Múzea kultúry Rómov na Slovensku

Rómovia žijú na území dnešného Slovenska už takmer sedemsto rokov, napriek tomu sú ich dejiny, tradičná aj súčasná kultúra stále málo známe. Ostatných dvadsať rokov sa druhej najpočetnejšej národnostnej menšine venuje Slovenské národné múzeum v Martine prostredníctvom Múzea kultúry Rómov na Slovensku.

Nová výstava „Hin amen muzeum! / Máme múzeum!“ mapuje činnosť tohto špecializovaného múzea, ktoré sa od roku 2004 aktívne podieľa na výskume, dokumentácii a prezentácii bohatého kultúrneho dedičstva Rómov. Vernisáž výstavy sa uskutoční vo štvrtok 10. októbra 2024 o 16.30 hod. v Etnografickom múzeu a pre návštevníkov bude sprístupnená do 30. septembra 2025.

Výstava návštevníkom priblíži históriu múzea a jeho predchodcu – Dokumentačného centra rómskej kultúry, jeho vývoj a odbornú činnosť, ako aj dôležitosť zachovania kultúrnej identity Rómov prostredníctvom múzejných aktivít. Medzi ne patrí výskum, dokumentácia a prezentácia histórie a kultúry Rómov prostredníctvom vzdelávacích aktivít, výstav a podujatí. Tak, ako múzeum, aj podujatie Te prindžaras amen/Spoznajme sa oslávilo tento rok 20. výročie. Múzeum kultúry Rómov na Slovensku na ňom každoročne približuje hudbu, tanec, remeselnú zručnosť a výtvarnú tvorivosť Rómov.

Prostredníctvom predmetov každodennej potreby, odevu, umeleckých diel a remeselných výrobkov priblíži výstava aj spôsob života, osobnosti a tradičné remeslá Rómov. Tými boli v minulosti najmä kováčstvo, košikárstvo a výroba z dreva, ktoré zastupujú výrobky zo starších zbierok múzea. Vďaka rodinnej tradícii v umelecko-kováčskych dielňach alebo snahe o revitalizáciu remesiel zo strany odborných škôl alebo občianskych združení sa zbierky Múzea kultúry Rómov na Slovensku rozširujú aj o súčasnú produkciu.

Nemalú časť zbierok tvoria aj umelecké diela, ktoré pochádzajú predovšetkým od neprofesionálnych výtvarníkov. Prostredníctvom nich spoznajú návštevníci nevšedný svet farieb a námetov rómskeho sveta. Výstava predstaví aj významné osobnosti – spisovateľku a dramaturgičku Elenu Lackovú, hudobníkov Jána Berkyho-Mrenicu st. a Michala Končeka a umeleckého rezbára a sochára Jaroslava Cicka.

Až do 90. rokov 20. storočia neboli Rómovia na Slovensku oficiálne uznanou národnostnou menšinou a ich kultúrne dedičstvo nebolo systematicky skúmané ani prezentované. Napriek tomu sa v priebehu rokov do zbierkových fondov Slovenského národného múzea v Martine – Etnografického múzea podarilo nadobudnúť viac ako 200 predmetov súvisiacich s rómskou kultúrou. Deväťdesiate roky upozornili na potrebu systematického výskumu rómskej kultúry, preto v roku 2002 vzniklo v Martine Dokumentačné centrum rómskej kultúry, ktoré sa o dva roky neskôr transformovalo na Múzeum kultúry Rómov na Slovensku.

Dnes je múzeum súčasťou Slovenského národného múzea a patrí medzi jeho osem špecializovaných pracovísk, ktoré sa venujú národnostným menšinám na Slovensku.

4.10. - 17.11.2024  

Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici

Po stopách umenia s Jánom Mudrochom II.

Otvorenie výstavy: 4.10. (piatok) 2024 o 17.00
Výstava sa koná vo foyeri Záhorskej galérie

Výstava vybraných umeleckých diel zo zbierok ZGJM a edukačný projekt pre ZŠ a SŠ zameraný na vzdelávacie podujatia a interaktívne hry. Vybrané sú umelecké diela zo zbierok Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici.

O projekte

Pokračovanie úspešnej výstavy Po stopách umenia s Jánom Mudrochom I. z mája tohto roku posúva obsah výstavy od diel ikonických autorov slovenského moderného umenia (Janko Alexy, Marin Benka, či Jozef Kostka), ktorí v širšom kontexte súviseli s regiónom Záhorie, smerom k pokusu hľadať „endemickejšiu“ povahu umenia v tomto regióne. Výstava prezentuje výlučne zbierkový fond ZGJM, pričom dôraz bol kladený najmä na menej overené a známe osobnosti mimo tento región (napr. Vladimír Farár, Štefan Rabina, Lýdia Štolcová).

Nosnou ideou výstavy zostáva edukatívny rozmer najmä pre detského návštevníka, čomu sa prispôsobil aj výber diel. Od monumentálnej tapisérie Štefana Rabinu inštalovanej ako priestorový objekt, až po kávový set Miloša Balgavého, má výstava ambíciu vziať návštevníka za oponu výtvarného diela a touto cestou skúša hľadať ich nový moment prežitia – akých súčasných tém sa dotýkajú diela vytvorené približne pred polstoročím? Jednou z nich je určite otázka postavenia žien v súčasnej spoločnosti. Aj z toho dôvodu sme na rozdiel od prvej časti výstavy dali priestor aj ženským autorkám (Oľga Bartošíková, Viera Kraicová, Lýdia Štolcová). Tu sa núka otázka pre návštevníka – ktoré ženské osobnosti slovenského výtvarného umenia poznáte a po koľkých z nich sú pomenované galérie na Slovensku? Prípadne, aké iné aktuálne témy možno reflektovať prostredníctvom vystavených diel?

Diela ženských autoriek na tejto výstave predstavujú iný typ zdelenia, intimity a odkazu. Sú menej konkrétne, o to viac bezčasové. Patriarchálny svet reflektovali prostredníctvom individuálnej znakovosti – napr. Lýdia Štolcová redukuje figúru do takej miery, až po nej zostal iba sediment jej prítomnosti – pootvorené dvere na balkóne, odhrnutá záclona.

Oproti všednej monumentálnosti spomenutých ženských autoriek, diela Miloša Balgavého, či Vladimíra Farára pôsobia viac krehko a rukodielne. Touto cestou má výstava ambíciu poskytnúť odlišnú predstavu o práci so zbierkovým fondom, ale aj o tom, akou formou je možné reflektovať výtvarné umenie konkrétneho regiónu. Teda nie cestou chronológie, stereotypných výtvarných kvalít, či tematicko-žánrového určenia, ale cestou introspekcie a analýzou toho ako pred obrazom podlieha prítomnosť ustavičným premenám a konfiguráciám.

Koncept výstavy spoločne s dielami sú rovnocenným výstupom s pripravovanou sériou workshopov a prednášok. Edukačný program je zámerne realizovaný v priestoroch foyer ZGJM, funguje tak ako antré, detský návštevník môže následne uplatniť vedomosti a spôsoby interpretácie na výstave súčasného umenia v hlavných priestoroch galérie na poschodí.

Filip Krutek

3.10. - 28.11.2024  

Nitrianska galéria, Nitra

Galéria hudby

Galéria hudby je projekt s dlhoročnou tradíciou, ktorý zahŕňa cyklus komorných koncertov, zameraných na hlbšie spoznávanie vážnej hudby zo všetkých historických období aj  súčasnosti. V roku 2024 chceme prezentovať významné diela zo sólovej i komornej tvorby. Diela svetových i domácich skladateľov zaznejú v interpretácii úspešných hudobníkov, ktorí sa etablovali nielen na domácej, ale aj na medzinárodnej scéne. Hlavným cieľom koncertného cyklu je podpora kvalitného koncertného umenia, ktoré zaznie v architektonicky i akusticky výnimočnom koncertnom priestore – koncertnej sále Župného domu s klavírnym krídlom značky Steinway & Sons.

V RÁMCI  JESENNEJ EDÍCIE 19. ROČNÍKA  GALÉRIE HUDBY PREDSTAVÍME:

3. október 2024 o 18.30 hod.
Stoyanov duo
Lucia Harvanová – husle
Kiril Stoyanov – marimba, vibrafón, xylofón

30. október 2024 o 18.30 hod.
Peter Katina
Peter Katina – akordeón

28. november 2024 o 18.30 hod.
Albrecht Trio a Simona Pingitzer
Matúš Veľas – hoboj
Jozef Eliáš – klarinet
Peter Kajan – fagot
Simona Pingitzer – flauta

2.10. - 30.10.2024  

Múzeum kultúry Chorvátov na Slovensku SNM, Bratislava

Maľujem Svet, ktorý ma oslovuje

Výstava obrazov Ľubomíra Kochana. „Umelcove obrazy sú nositeľmi bohatstva zážitkov. Predovšetkým o tejto zemi, kde vystavené obrazy ponúkajú pohľadym ktoré mnohí z nás nepoznajú“, povedal kurátor výstavy PhDr. Ľuboslav Moza, PhD., člen Európskej akadémie vied a umení.

Výstava je pripravená v spolupráci s MČ BA Devínska Nová Ves.

1.10. - 3.11.2024  

Podtatranské múzeum v Poprade

Slovensko v obrazoch

Pozývame Vás na výstavu "SLOVENSKO V OBRAZOCH", ktorá prezentuje historické fotografie a pohľadnice z archívnych fondov a zbierok slovenských štátnych archívov, ponúkajúce jedinečný pohľad do minulosti našich miest, regiónov a prírodných pamiatok. Prezentuje výpovednú hodnotu archívnych dokumentov, ponúka pohľad do minulosti a predstavuje výnimočné pohľady na miesta, ktoré sa postupne menili či udalosti, ktoré sa viac nezopakujú. Výnimočnosť výstavy podčiarkuje skutočnosť, že ide o prezentáciu málo známych, raritných či dosiaľ nepublikovaných dokumentov. Výstava je organizovaná v spolupráci s Ministerstvom vnútra SR - odborom archívov a registratúr a Štátnym archívom v Prešove.

Slávnostné otvorenie výstavy sa uskutoční v utorok 1. októbra 2024 od 13:00 - 14:30  v priestoroch múzea, všetkých návštevníkov srdečne pozývame!

Zmena programu vyhradená.

27.9.2024 - 28.2.2025  

Kysucké múzeum, Čadca

Stolárikovci

Kysucké múzeum, organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, srdečne pozýva na výstavu Stolárikovci - Z Kysúc do Kanady, ktorú pripravilo aj vďaka spolupráci s Ottawskou univerzitou v Kanade. Výstava je venovaná príbehu rodiny Stolárikovcov, ktorí emigrovali do Kanady počas jednej z povojnových vĺn vysťahovalectva. Mapuje strastiplné cesty tejto rodiny, ktorá sa postupne aklimatizovala v Severnej Amerike, kde dosiahla významné úspechy. Najvýraznejšou postavou je emeritný profesor Marián M. Stolárik, ktorý celý svoj život podporoval a hájil záujmy Slovenska a Slovákov.

Už Mariánov starý otec Imrich odišiel za Atlantik, lebo aj jemu učarovala vidina rýchleho zárobku v Amerike. Dúfal, že sa mu podarí ušetriť nejaké peniaze, za ktoré si potom kúpi zem vo svojom rodnom kraji. V roku 1919 sa na Slovensko vrátil natrvalo, prikúpil pôdu a pozdvihol svoju rodinu z biedy, do ktorej upadla kým on pracoval v Amerike.

Neskôr v roku 1945 sa Mariánov otec Imrich Stolárik mladší začal obávať približujúceho ruského frontu. Preto koncom januára 1945 nastúpil so svojou rodinou do vlaku, ktorý ich odviezol do rakúskeho Aurolzmünstera, kde mali získať dočasné útočisko. Marián mal vtedy iba 2 roky. V tejto dedinke nakoniec so svojou rodinou strávil dlhých 6 rokov, bez možnosti návratu na Slovensko. V utečeneckom tábore žili v biednych podmienkach. Z tábora sa im nakoniec podarilo dostať v roku 1951 do Kanady.

V Kanade sa Mariánov otec hneď začal zapájať do národného a spolkového života. Za svoj život získal množstvo ocenení, z ktorých viaceré pochádzali aj priamo od kanadskej vlády. Vždy sa otvorene hlásil k svojmu kysuckému pôvodu a pri písaní svojich článkov sa podpisoval ako Imrich Stolárik Kysucký. Celý svoj život bojoval za Slovákov a Slovensko, za jeho samostatnosť.

Otcova láska k vlasti ovplyvnila aj jeho deti najmä Mariána, ktorý sa nielen významne podieľal na národnom a spolkovom živote v Kanade ale prakticky celý svoj profesionálny život zasvätil v prospech Slovenska a Slovákov. Doktorandské štúdium vyštudoval na univerzite v americkom štáte Minessota. Minessotskú univerzitu si vybral zámerne, pretože ako prvá začala systematicky zhromažďovať archívne písomnosti od imigrantov z južnej a východnej Európy a vykonávať rozsiahlejší výskum. Neskôr v roku 1976 pracoval v Národnom múzeu o človeku v Ottawe (dnes Kanadské múzeum civilizácie), kde získal pozíciu pre výskum kanadských Slovanov v oddelení Kanadského centra pre štúdium ľudovej kultúry. Počas práce v múzeu zhromaždil početné materiálne artefakty týkajúce sa slovenských dejín a kultúry a uložil ich do zbierok múzea, národnej knižnice a národného archívu.

V roku 1978 vymenil prácu v múzeu za post riaditeľa Balchovho inštitútu vo Filadelfii, ktorý dokumentoval históriu a skúsenosti viac ako šesťdesiatich etnických skupín v Spojených štátoch amerických. Za pôsobenia Mariána Stolárika sa tento inštitút reštrukturalizoval a rozvinul. Do inštitútu získal okrem financií pokrývajúcich jeho chod aj tisícky kníh, archívnych záznamov a rozličných artefaktov. Inštitút zrealizoval pod jeho vedením množstvo výstav interpretujúcich život prisťahovalcov v Amerike v minulosti.

V roku 1980 aj na popud Mariána Stolárika bola medzi kanadskými Slovákmi vyhlásená zbierka za účelom založenia budúcej Katedry slovenských dejín a s tým súvisiaceho profesorského miesta na Ottawskej univerzite. Bolo vyzbieraných 500 000 dolárov od slovenských komunít žijúcich v Kanade i v USA. K tejto čiastke prispela kanadská vláda sumou 400 000 dolárov a katedra sa mohla založiť. Marián Stolárik získal miesto profesora na katedre, ktoré zastával ďalších takmer štyridsať rokov až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2022. Počas svojho pôsobenia na katedre pravidelne prednášal o histórii Slovákov a o dejinách prisťahovalectva do Severnej Ameriky. Na univerzite založil Slovenský archív, do ktorého získal veľa cenných dokumentov viažucich sa k slovenskej komunite. Založil osem štipendijných fondov na univerzite, ktoré podporujú štúdium slovenských dejín. Študentom a vedeckým pracovníkom pomáhajú financovať ich štúdium a výskum. Túto možnosť využil aj historik Kysuckého múzea PhDr. Marián Liščák, PhD., ktorý vďaka podpore Ottawskej univerzity začiatkom roka 2024 absolvoval za účelom realizácie výstavy výskumný pobyt v Ottawe.

Profesor Stolárik vydal 10 kníh a publikoval mnoho odborných článkov, v ktorých sa zaoberal históriou Slovenska a prisťahovalcom. Aj vo veku 81 rokov sa aktívne podieľa na aktivitách slovenských komunít v Severnej Amerike. Je členom Prvej katolíckej Slovenskej Jednoty, Slovenského národného spolku a Slovenského katolíckeho Sokola. Od roku 1958 je členom Kanadskej slovenskej ligy a od roku 2016 je jej znovuzvoleným predsedom.

Za svoju prácu získal množstvo ocenení, z ktorých možno spomenúť ocenenie Vyslanca dobrej vôle udeleného v roku 2013 ministrom zahraničných vecí SR Miroslavom Lajčákom, či medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za zásluhy o upevnenie národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov v zahraničí.

Marián Stolárik a jeho rodina sú pekným príkladom spletitých osudov našich rodákov v cudzine a príkladom kam až sa v priebehu niekoľkých generácií mohli dostať. Sú pre históriu Kysúc veľmi dôležitými a je potrebné, aby ich Kysučania poznali. Veríme, že aj táto výstava prispeje k ich zaslúženému etablovaniu v národnej histórii, keďže pre Slovensko a Slovákov toho vo svete vykonali mnoho.

Pre Kysucké múzeum je veľkou cťou privítať profesora Mariána M. Stolárika na Kysuciach, kedy sa osobne zúčastní na vernisáži výstavy venovanej jeho rodine, ktorá sa bude konať 27. septembra 2024 o 14:00 hod v priestoroch čadčianskej pobočky na Moyzesovej ulici. V deň vernisáže o 11:00 hodine bude mať profesor Stolárik v priestoroch múzea prednášku na tému Vysťahovalectvo do Severnej Ameriky.

26.9.2024 - 31.1.2025  

Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi

Divadelná Reduta

Milí priatelia Múzea Spiša, Spišského divadla, ako aj všetci nadšenci histórie a divadelníctva, srdečne vás pozývame na výstavu Divadelná Reduta v historickom Provinčnom dome – vo výstavných priestoroch Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi.

Výstava predstavuje fascinujúcu históriu Mestského divadla a Reduty, ktorá bola postavená v rokoch 1899 – 1902 podľa návrhu budapeštianskeho architekta Kolomana Gerstera.

Naša výstava sa sústredí na tri kľúčové obdobia divadelného umenia v Redute:

Krajové divadlo Spišská Nová Ves (1956 – 1963)

Divadlo pre deti a mládež ako pobočná scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove (1980 – 1992)

Spišské divadlo (od 1992)

Výstava Divadelná Reduta vás prevedie dejinami Spišského divadla prostredníctvom autentických scénických návrhov, divadelných scén, kostýmov a dobových materiálov. Nechajte sa vtiahnuť do sveta divadla a objavte, ako sa vyvíjalo v srdci Spiša!

25.9. - 15.11.2024  

Hradné múzeum vo Fiľakove

Pastierstvo Novohradu a Gemera-Malohontu

Hradné múzeum vo Fiľakove pozýva milovníkov etnografie a všetkých záujemcov na vernisáž výstavy s názvom „Pastierstvo Novohradu a Gemera-Malohontu“, ktorá sa uskutoční dňa 25.9.2024, o 16:30 hodine v Bebekovej veži. Vystavené predmety a fotografie pochádzajú z Novohradského múzea a galérie v Lučenci, Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, Baníckeho múzea v Rožňave, Centra verejných zbierok Maďarského národného múzea – Palócke múzeum Maďarského národného múzea v Balážskych Ďarmotách, ďalej od Gretky Ivaničovej, Ireny Kalinovej, Ireny Kóšikovej, Jána Ďurova a Vilmosa Ladóczkiho. Kurátor Gábor Illés poskytuje prostredníctvom výstavy náhľad do sveta pastierov. Návštevníci si môžu prostredníctvom zostaveného výberu prezrieť emblematické prvky hmotnej kultúry pastierstva: reprezentačné predmety, nástroje na spracovanie mlieka a zaháňanie stáda, hudobné nástroje a pastierske kapsy. Ide o spoločenskú skupinu tradičnej ľudovej kultúry, ktorej predstavitelia boli známi svojou zručnosťou. To sa odráža aj na vystavených predmetoch, na ktorých je možné sledovať rôzne obdobia a techniky výzdoby, ale aj rozdiely a podobnosti slovenskej a maďarskej pastierskej kultúry. Ak sa niekto zaujíma o túto tému, a chcel by sa dozvedieť, odkiaľ pochádzajú slová bryndza, žinčica, koliba, bača, alebo to, aký je rozdiel medzi črpačkou a črpákom, určite by nemal vynechať podujatie!

O dobrú náladu na vernisáži sa postará hudobník a výrobca pastierskych hudobných nástrojov, Viktor Konrád.

Výstava, ktorá je sprístupnená do 15. novembra 2024, ukončí tohtoročnú turistickú sezónu na hrade, ktorý bude v novembri otvorený už medzi 8:00 a 16:00 hod.

22.9. - 10.11.2024  

Kaštieľ Radoľa

Vrstvenie svetla

Andrea Hellová / rok nar. 2004 v Žiline / kreslí a maľuje už od detstva. Hneď v prvých zachovaných kresbách a maľbách, ktoré vytvorila na ZŠ a ZUŠ môžeme vidieť je bytostný vzťah k prírode. Jej vrodený talent, neutíchajúca túžba po poznaní a sebazdokonaľovaní sa naplno prejavili už v prvých ročníkoch štúdia na SŠUP v rodnej Žiline. V súčasnosti začala študovať 2. ročník na Akadémií výtvarných umení v Banskej Bystrici. Napriek mladému veku už otvorila niekoľko samostatných výstav (Hľadanie svetla, Hrad Strečno -2022; Vzostup svetla, Dom umenia Piešťany - 2023; Modrý motýľ, Nadácia pre podporu rodiny Žilina - 2023; Sláwy dcera, Literárne múzeum SNK Martin – 2024, Na perutiach svetla, Diecézne centrum v Žiline - 2024 a v súčasnosti vystavuje v kaštieli Radoľa výstavu s názvom Vrstvenie svetla). Zúčastnila sa aj viacerých kolektívnych výstav, napr. Sacroexpo, Incheba Bratislava – 2023, výstav organizovaných KKS v Žiline a pod., na ktorých získala viaceré ocenenia.
Venuje sa portrétnej tvorbe, maľbe zátiší, krajinomaľbe, grafike, komornej plastike i tvorbe voľných kópií starých majstrov a stretneme sa aj s prvými ilustráciami, napr. Pinocchia, či Orwellovej Zvieracej farmy. V súčasnosti prebieha výstava Sláwy dcera v Literárnom múzeu SNK Martin. Súčasťou výstavy sú ilustrácie Andrey Hellovej k výnimočnému dielu Jána Kollára.
Andrea je vyzretá kresliarka s veľkým citom pre farebnosť. Z neveľkých kresieb najmä zvierat, jemných akvarelov, pastelov a malieb prešla odvážne k omnoho väčším a náročnejším kompozíciám. Pomocou premyslenej reči symbolov a kultivovanej farebnosti sa zaoberá najmä vzájomnými medziľudskými vzťahmi a človekom, ako súčasťou harmónie s prírodou. Nájdeme však aj iné témy, ako sú napríklad plynutie času, dôvera alebo hľadanie zmyslu života.

Náročnejšie kompozície sú tvorené technikou akrylových a olejových farieb. Na podklad, zväčša bez použitia prípravných štúdií, vytvorí uhlom či tušom spontánnu kresbu, ktorú čiastočne prekrýva zo začiatku riedkou a neskôr pastóznou maľbou, niekedy kombinuje technikou pastelu. Takýmto postupom dostávajú jej diela neobvyklý náboj, atmosféru a dynamiku. Vytvára tak akúsi sondu do svojho výtvarného myslenia, postupu práce a popritom umocňuje výrazný trojdimenzionálny dojem. Neodmysliteľnou súčasťou jej voľnej tvorby je aj monochrómna no pritom citlivá farebnosť, ako aj hra so svetlom. Kompozície si zachovávajú sviežosť spontánneho prejavu, kresliarskej a maliarskej úprimnosti. V jej modernej maľbe môžeme vidieť aj hold veľkým predchodcom, od ktorých sa tak veľa naučila. Z tvorby Andrey cítiť, že do nej dáva kus seba, množstvo citu, srdce..., že ju umenie napĺňa a robí šťastnou. S týmto osobným šťastím sa rada podelí aj s inými ľuďmi a pripomína stáročiami budované hodnoty, ako aj hodnoty klasického, atemporálneho umenia.
Hoci nedávno dovŕšila vek 20 rokov nedá sa jej uprieť originalita a profesionálna vyzretosť. Niekde v hĺbke nášho podvedomia cítime akúsi magickú príťažlivosť a pozitívnu energiu vyžarujúcu z jej obrazov. Až túžime stať sa ich súčasťou. Po chvíli si uvedomíme, že tu možno ani nejde o fantastické krajiny, prostredia, o fikciu. Že vyvážená harmónia, vzájomné prepojenie človeka s prírodou, vzťah k ekológii, k biodiverzite, morálke, medziľudským vzťahom, k otázkam dozrievania i pominuteľnosti... sú, alebo by mali byť bytostne zakorenené v každom jednom z nás. Veď všetci sme súčasťou jednej a jedinečnej planéty stratenej v hlbinách vesmíru
a záleží len na nás, aký si k nej samotnej, ako aj k ľuďom a živočíchom, s ktorými zdieľame spoločný priestor vytvoríme vzájomný vzťah. Či chceme mať okolo seba kvitnúcu záhradu plnú fascinujúceho života, alebo nehostinnú púšť, ktorá nás časom spáli a pohltí. Obrazy Andrey Hellovej nás nabádajú na prvú a jedinú správnu cestu. Hľadá svetlo, dobro, lásku v nás. K sebe samým i k druhým. Napriek svojej mladosti nám ukazuje cestu k šťastiu, k hlbokému citu, k pochopeniu zmyslu života, ako aj k vzťahu k univerzu. Nadčasové témy, názorové hodnoty, sonda do psychiky postáv, ktoré akoby žili svoj život v jej obrazoch. Je to svet Edenu. Aký by bol, keby sme z neho neboli vyhostení alebo keby sme dostali šancu sa doň vrátiť, či vytvoriť si ho sami? V Andreiných maľbách pritom nie je nič neúprimné, predstierané, vtieravé, o to menej naivné... Je naopak až príliš skutočná a vo svojich názoroch na život presvedčivá. Akoby maľby prýštili rovno a spontánne z jej čistého vnútra, poznania, bez zbytočných príkras a pátosu.
Často drsný, na oko surový rukopis kontrastuje s poetikou, oparom melanchólie a meditatívnou hĺbkou jej kompozícií. Podobne, ako sú ostré tŕne neodmysliteľnou súčasťou krehkej ruže. Do svojich obrazov skutočne vkladá krehkosť ženského elementu, nepotrebuje si dokazovať, že je ženou a že témy materstva, vzájomných citových prepojení a možno aj krehkosti a zraniteľnosti sú jej z podstaty blízke. Vo svojej úprimnosti sa nám nebojí odhaliť svoje vnútro a súčasne ukázať, že súčasťou života sú aj sny, predstavy a túžby. Je expresívna realistka, ktorá chce snívať svoj sen ako urobiť svet krajší s otvorenými očami. Makrosvet prírody prepája s mikrosvetom ľudí, ktorých má rada, na ktorých jej záleží, ktorých sa snaží spoznať a pochopiť. To množstvo empatie je všadeprítomné. Nemaľuje ľudí takých, akí v skutočnosti sú, ale takých, ako túži, aby boli. Tu si vystačí s úzkym okruhom najbližšej rodiny. Vzájomná harmónia a súlad by mali byť, či už so šťastným úsmevom, ale aj s melancholickým ponorením do svojho vnútorného sveta. Častokrát je súčasťou nápaditých kompozícií i ona sama. Veď je to napokon jej svet, do ktorého pozýva prostredníctvom svojich malieb aj nás. Tak teda neváhajme a vojdime s čistým srdcom a pokorou do sveta vyváženosti a tichého zamyslenia, úcty, citu a lásky jedného
k druhému, nech sme kto sme, každý tam môže byť lepší a šťastnejší. Staňme sa súčasťou sna o krajšom a plnohodnotnejšom živote.
...A pokúsme sa ho premeniť, podobne ako Andrea v realitu.
kurátor výstavy akad. mal. Stano Lajda,

19.9.2024 - 24.1.2025  

Stredoslovenské múzeum, Banská Bystrica

Svet v kocke

Pre malých aj veľkých fanúšikov stavebnice známej po celom svete prichádza do Tihányiovského kaštieľa jedinečná výstava objektov  postavených výhradne z LEGO® kociek. Interaktívna a fascinujúca výstava ukáže návštevníkom pohľad na svet slávnych stavebníc a predvedie úžasné diela vytvorené z tisícov kociek, ktoré potešia deti aj dospelých. Okrem obdivovania vystavených modelov budú mať návštevníci príležitosť zapojiť sa do rôznych interaktívnych aktivít, workshopov a tvorivých dielní, na ktorých si vyskúšajú prácu s kockami tejto stavebnice.

Stredoslovenské múzeum – kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja v spolupráci so  slovenským fanklubom TatraLUG prenesú návštevníkov Tihányiovského kaštieľa do magického sveta plastových kociek. Výstava s názvom Svet v kocke otvorí svoje brány 19. septembra 2024 a potrvá do 24. januára 2024.

LEGO® je jednou z najpopulárnejších stavebníc na svete, ktorá inšpiruje deti i dospelých k tvorbe a objavovaniu nekonečných možností konštruovania. S viac ako 60-ročnou históriou si získala srdcia fanúšikov po celom svete a neustále podporuje tvorivosť a predstavivosť.

„Tešíme sa, že výstava Svet v kocke prichádza aj do Stredoslovenského múzea. Návštevníci, ktorí túto stavebnicu obľubujú, budú môcť obdivovať okrem tradičného veľkého mesta plného detailov a pohyblivých prvkov, ako vláčik či kolotoče aj ikonické modely z filmového či komiksového sveta postaveného z týchto kociek. Atraktívnym oživením sú zmenšeniny reálnych budov z Banskej Bystrice, napríklad samotného Tihányiovského kašteľa, ale aj z iných kútov Slovenska postavené kompletne podľa fantázie staviteľov“, informuje Ivana Žačoková, vedúca prezentačného oddelenia Stredoslovenského múzea.

Kocky predstavujú svet neobmedzenej kreativity a fantázie. Táto výstava návštevníkovi ukáže, aké úžasné veci sa dajú vytvoriť z týchto malých kúskov. Každý si tu nájde niečo svoje – od nadšencov technických modelov až po milovníkov umenia. Voľný čas môžu na výstave malí aj veľkí tráviť v hernom kútiku s množstvom kociek. Práve tu budú mať priestor na skúšku svojej predstavivosti.

19.9. - 17.11.2024  

Turčianska galéria v Martine

Martin Kochan - Najlepšia verzia nás samých

Vernisáž: 19.9.2024 o 18.00 h
Kurátorka: Lucia Miklošková

Výstava Najlepšia verzia nás samých prezentuje najnovšie práce Martina Kochana, nadväzujúce na autorov výskum telesnosti. V orientácií na architektúru ľudského tela zaznieva návrat k tradícii umeleckého zobrazenia a klasickej (figurálnej) soche. Kochan je absolventom ateliéru figuratívneho sochárstva a z priestorového sochárskeho média vychádza aj spôsob jeho uvažovania. Medzi geometrické rozmery priestoru však zapája aj čas. Priestor Kochana zaujíma v celom sociálnom, kultúrnom aj politickom rozmere. A práve toto uvažovanie mu dovoľuje vstupovať do komunikačného procesu s rôznymi médiami a odkrývať nové významy v prepise skutočnosti.

Kochan je intermediálny umelec. Aktuálna séria diel je experimentálnym projektom s možnosťami digitálneho sochárstva. Zaoberá sa modelovaním figúry v digitálnom priestore a sekundárnym prepisom virtuálneho obrazu (prostredníctvom digitálnej tlače) do 3-dimenzionálneho priestoru. Kochana nezaujíma výsledok digitálnej modelácie, ale performatívna stránka procesu, pohyb v premene tvaru v simulovanom trojrozmernom prostredí a kvalita deformácií, ktoré vytvára digitálny program. Figúra mení svoj tvar podľa zadania – rozbíja sa, topí, nafukuje, alebo inak premieňa do abstrahovaných (ne)telesných foriem. Prezentované sochy nie sú záverom digitálnej modelácie, sú skôr fázou v pohybe, zastavením v tvare, ktorý autor považuje za mimoriadny. Zaujímavé pritom je, že figúra sa vplyvom deformácií nestáva menej telesnou ako bola už na začiatku. Táto figúra totiž telom nedisponovala, svoje telo získava až sekundárne (digitálnou tlačou). Tu akoby prebiehal zvláštny proces inkarnácie - stelesnenia.

Východiskom digitálnej modelácie je vždy rovnaká postava muža od Albrechta Dürera, renesančného majstra, ktorý sa zaoberal štúdiom anatómie a ľudských proporcii. Kochan má pri tvorbe na pamäti dejiny umeleckých foriem, ktoré  reviduje. V sérií sôch sa zaoberá výrazom virtuality a formou tekutosti (premenlivosti), ktorá sa symptomaticky objavovala v dielach umelcov naprieč stáročiami. V zvlnených formách nachádza odkazy na dynamické barokové drapérie, pripínajúce vzdušné oblaky, na sochy modernistov, z ktorých spomeňme priekopníka kinetického umenia Antoina Pevsnera, alebo futuristu Umberta Boccioniho, alebo diela abstraktného expresionistu Willema de Kooninga, či iné.

Pôvod slova virtuálny leží v stredovekej latinčine a výraze virtuālis, ktorý vychádza z latinského virtus (sila) a to zas z vir (človek, muž). Virtualis znamená „účinný“, vo význame podporenia kvality. Virtuálna realita je v tomto význame idealizovaná skutočnosť. Kochan sa zamýšľa nad pozitívnou utópiou ľudstva vo veku technologickej revolúcie umelej inteligencie. Virtuálne telo s ktorým pracuje je telom bez orgánov, alebo duchom bez tela. Podobá sa viac božstvu ako človeku.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Martin Kochan je absolvent Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2002-2007) a Ateliéru figuratívneho sochárstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učení technického v Brne (2008-2010). V roku 2014 bol finalistom Ceny Oskara Čepana. Zúčastňuje sa výstav doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Trnave.

19.9. - 17.11.2024  

Turčianska galéria v Martine

Peter Šabo - Obrazy

Vernisáž 19.9.2024 o 18.00 h
Kurátor výstavy a autor koncepcie a textu katalógu:  PhDr. Karol Maliňák, PhD.

Tvorba Petra Šaba reflektuje osobnostný rozsah, šírku i hĺbku záujmov autora. Pod pojmom záujmu tu myslíme hlboké, bytostné zahĺbenie do okruhov umeleckých problémov, ktoré súvisia s jeho vzdelaním, tvorivým názorom, životnou filozofiou, túžbou po kráse, dokonalosti a harmónii, ale najmä po potrebe komunikácie, odovzdania posolstva – umeleckého, osobného, ľudského – širokému okruhu ľudí, ochotných a schopných toto jeho posolstvo vnímať, dešifrovať a prijať. Jeho prácu sprevádza množstvo vnútorných imaginárnych dialógov, myšlienok, predovšetkým o umení a tvorbe, ale nielen o tom – rovnako o živote človeka a o pravých hodnotách, ktoré už často nedokážeme rozoznať.

Výstava predstavuje výber z jeho tvorivého úsilia z ostatných piatich rokov, v ktorom rozvinul svoje ťažiskové východiská – bytostný záujem o človeka a jeho osobné krehké intímne svety. Šabove obrazy majú svoj pevný základ v brilantnej kresbe, ktorá prerastá do expresívnej maľby, výraznej palety, v ktorej ako žiara slnka pôsobia žlté, červené, ružové či okrové tóny. Pre novú tvorbu je príznačný rys jej smerovania, aspekt, ktorý podstatne určuje ako obsahovú, tak i formálnu po­vahu diel. Maľba sa tu prejavuje ako schopnosť sprostredkovávať obraz žitého sveta - nie ako súhrn a súčet povedo­mých, ba známych jednotlivostí a podôb ale­bo sled veľakrát rozprávaných neprekva­pujúcich príbehov, ale ako entita oslovujúca svojou komplexnosťou. Jeho obrazy ešte zreteľ­nejšie manifestujú presvedčenie, že fyzický akt maľby je situáciou, kedy je umelcovi umožnené zahliad­nuť čosi podstatné o určení i slobode ľudskej bytosti. Maľba sa tu javí ako rýdzo osob­né rozhodnutie, čisto osobná zodpovednosť. A to tak zo strany autora, ako i diváka. Žiada si však úplnú otvorenosť a dôveru. Pre toho, kto aspoň zbežne sleduje Šabovu tvorbu, sú vystavené obrazy plne identifi­kovateľné. Akoby v nich ma­liar dochádzal k novej syntéze, sumarizácii doterajších skúseností nielen výlučne umelec­kých. V presnej definovanosti ob­razového priestoru (o ktorom sa nedá úplne s istotou povedať, že je trojdimenzionálny) v ktorom je obsiahnutá dynamika pohybu, je možné nájsť rezíduá predchádzajúcich etáp autorovej tvorby, ale i vzdialenú, avšak zreteľnú ozvenu hlbšej do­mácej maliarskej tradície.

Umelec sa často identifikuje s odkazom druhej vlny slovenskej novej figurácie, rovnako, ako koreluje s najlepšími prínosmi slovenskej moderny šesťdesiatych rokov, s galandovcami a ich vnímaním univerzálneho tvaru – všeobsiahleho znaku, ktorý rezonuje v mysli či podvedomí diváka a umožňuje ho prijať ako niečo známe, blízke. Vracia sa k niektorým obrazom zo skorších období, premaľováva ich a reinterpretuje. Môžeme konštatovať, že tieto postupy sú prejavom dosiahnutého maliarskeho poznania, výtvarnej suverenity, ale aj čímsi viac: obracanie sa k „sebe samému“, obmeny a kombinácie predchádzajúcich riešení sú tou najschodnejšou a najprirodzenejšou cestou zvnútorňovania obrazu, zbaveného nadbytočnej naratívnosti a sentimentu.

Peter Šabo žije životom umelca – solitéra; jeho osudová životná cesta i druh povahy ho k tomu predurčujú. V ústraní svojho ateliéru komunikuje s odkazom M. A. Bazovského, ktorý pred desaťročiami obýval ten istý ateliér, a kde rovnako ako on experimentuje s autonómnymi maliarskymi štruktúrami, neobvyklými farebnými zostavami. Sympatické je, že nezotrváva na dosiahnutých métach. Reduktívny princíp ho v ostatnej tvorbe priviedol k hranici abstrahovania od všetkého nepodstatného. Zachováva však všetky dobré znaky maľby, ktorými sú pregnantnosť a jasnosť prejavu, formálna prehľadnosť, zreteľná linka, vý­razná farebnosť, skladobná plošnosť, kontrolovaná gestickosť a jedinečná schopnosť pohy­bovať sa na tej strane maľovania, ktorá priznáva väzbu na skutočnosť, zachytiť krehké okamihy s metafy­zickým základom a so silnou emočnou energiou.

Výstava predstavuje viac ako 50 autorových diel z obdobia ostatných piatich rokov. Srdečne vás pozývame na jej prehliadku.

Biografia P. Šabo

Peter Šabo sa narodil 18. 11. 1954 v Žitavanoch pri Zlatých Moravciach, po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Štúdium ukončil na oddelení vol'nej grafiky a knižnej ilustrácie (u prof. Oresta Dubaya) v roku 1982. Už 37 rokov žije a tvorí v Martine (komorná maľba, grafika, kresba, ilustrácia). Mal profilové výstavy v Turčianskej galérii (1993, 2004), v roku 1994 vystavoval v Pálffyho paláci v Bratislave, v roku 1999 v T-klube v Martine, v roku 2001 v galérii Art Point v Martine, prierezové výstavy mal v roku 2009, 2014, 2019 v Turčianskej galérii v Martine, v priestoroch Slovenského národného divadla v Bratislave, v roku 2023 v Mahlerovom dome v Jihlave (ČR). Podiel'al sa na projekte Turčianskej galérie, vystavoval v Holandsku (Hoogeveen) a vo Francúzsku (Saint Nazaire). V rokoch 1995 - 2000 sa pravidelne zúčastňoval na Medzinárodnom sympóziu mal'by v Patinciach, v roku 2000 získal ocenenie za ilustrácie ku knihe poetky Aleny Doležalovej Milujem túlavých psov v celoslovenskej súťaži o Najkrajšiu knihu. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej knižnice - Slovenského národného literárneho múzea, Turčianskej galérie, Štátnej galérie v Banskej Bystrici, galérie Des Franciscains vo Francúzsku (Saint Nazaire). Najväčšia časť diela sa nachádza v zbierkach súkromných zberatel'ov.

19.9. - 22.11.2024  

Múzeum mincí a medailí v Kremnici

Spomienky na tvorbu - Ladislav Bódi

Termín vernisáže: 19. 9. 2024 o 16:00 hod.

Akad. sochár LADISLAV BÓDI (22.10.1944 Radzovce - 29.11.2020 Kremnica)

Kremnický sochár, medailér, autor mnohých liatych medailí a razených pamätných medailí. Vytvoril tiež niekoľko voľných figuratívnych kompozícií v dreve.
Študoval na SŠUP v Bratislave. V rokoch 1972 – 1978 študoval na VŠVU v Bratislave na oddelení reliéfneho sochárstva pod vedením prof. L. Snopka a R. Pribiša. Od r. 1978 bol vedúcim ateliéru v kremnickej mincovni, neskôr učil na ŠÚV v Kremnici, odbore štukatérstvo, ďalej tvoril a pracoval v slobodnom povolaní. Samostatne vystavoval v r. 1984 v Kremnici a 1988 v Bratislave. Zúčastnil sa mnohých zahraničných výstav a jedného sochárskeho sympózia.
Do medaily, do jej vrcholkov leskov a tieňov, vyráža po stáročia ľudstvo svoj údel, víťazstvá i straty. S vážnou rolou jej dalo i veľkosť ruky ako nástroja poľudštenia, a tvar kruhu ako výtvoru prírody i mozgu. Tu začiatok splýva s koncom a naopak, aj priestor, zvlnený i obmedzený ako svet, čo vidíme vôkol seba. Len máloktoré dielo je totožné tak, ako medaila, stvorené do ľudskej dlane a len máloktorému sochárovi je tak, ako L. Bódimu, jedným výhradným nositeľom jeho umeleckého posolstva. Patrí medzi tých umelcov nášho moderného medailérskeho umenia, pre ktorých je autorská medaila svojským výsledkom, ale aj podnetom ďalšieho vývinového procesu. Bol umelcom spätým s medailou celý život a znovu a znovu pripomínal vo svojich medailách dávno či nedávno minulé, svetlé i tienisté chvíle nášho bytia a ľudských dejín. Najprv to bola len pracovná objednávka, ale potom už len umelcova vlastná tvorba a voľba znovu prežívať a sprítomňovať ich a v epicentre udalostí, ktoré hýbali ľudskými dejinami, čoraz tesnejšie spájať svoj a náš čas s časom ľudstva.
V rokoch 1976 – 1980 tvorba L. Bódiho načrtáva svoju nosnú myšlienkovú osnovu a objavuje jej výraz v prednosti liatej medaily. Živá bezprostrednosť jej voľnej rukopisnej formy sa oslobodzuje zo strohej, plochej, a technologicky aj výrazne viazanejšej formy razenej medaily, a potom overuje a cizeluje zmyslovo plný vydutý tvar, alebo naopak plochosť a plošnosť reliéfu so skoro kresbovým efektom, či plytký reliéf s malebne jemným prechodom medzi svetlom a tieňom. V plodnom a podnetnom roku 1984, keď si umelec pomeria sily na medzinárodnom sympóziu, sa reliéf jeho medaily tak uvoľňuje, dramatizuje a rozpína, že roztlačí aj dosiaľ rešpektovanú kruhovú vymedzenosť medaily. Na záver tohto obdobia overovania, zváži umelec svoje vlastné doterajšie výdobytky na prvej samostatnej výstave a temer všetky prostriedky vyjadrenia si ponecháva aj naďalej. Kruh ostáva už len kruhom a celom symbolicky vyjadruje i navodzuje hĺbavú sústredenosť na niekoľko podstatných stránok ľudskej skutočnosti. Bódiho dielo vyžaruje humanizmus, úctu a obdiv k človeku, človečenstvu, k životu vôbec. Umelec nahmatáva život v jeho centre. Dobre vie, čo všetko je, a nemalo by byť, čo nie je, a malo by byť, ale zároveň potvrdzuje pozitíva blízkosťou k ľuďom, prírode a domovu. L. Bódi dlhé roky tvoril a jeho ústredným motívom bola prevažne príroda, voľné motívy, inšpirovalo ho more a Grécko a nevyčerpateľná téma krásy ženského tela.
Mal rád prírodu, obdivoval svet... Nadovšetko však miloval svoju rodinu, vnúčatá Daniel a Dorotka boli pre neho v neskoršom veku zmyslom života. Zomrel po ťažkej chorobe doma so svojou milovanou manželkou Máriou a dcérou Zuzanou.

12.9. - 31.12.2024  

Gemersko - malohontské múzeum, Rimavská Sobota

Tradícia výroby gúb v Gemeri-Malohonte

V priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa 12. septembra 2024 o 16.00 hod. uskutoční vernisáž výstavy Tradícia výroby gúb v Gemeri-Malohonte. Prostredníctvom zbierkových predmetov  a fotografií z fondu Gemersko-malohontského múzea a Baníckeho múzea v Rožňave  predstaví históriu, rozšírenie, výrobné postupy  v minulosti významného remesla – gubárstva. Výstava potrvá do 31. decembra 2024. Jej realizáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Významnú časť chovu hospodárskych zvierat v minulosti tvoril chov oviec, ktorý mal význam nielen v súvislosti so spracovaním mäsa a mlieka, no i vlny, vďaka čomu sa stal základom významných remesiel, a to súkenníctva a gubárstva. 

Súkenníctvo, teda remeselná výroba súkna, patrilo na Slovensku medzi najvýznamnejšie remeslá. V rámci Gemera-Malohontu už v 17. storočí tvorili súkenníci cech v Rimavskej Sobote, Jelšave, Ratkovej, Rožňave a Štítniku, v prvej polovici 19. storočia vznikol súkennícky cech v Tisovci a Klenovci. V nadväznosti na spracovanie ovčej vlny a výrobu súkna sa v Gemeri-Malohonte rozšíria i výroba gúb. Pojmom guba označujeme tkaninu z ovčej vlny na povrchu s vlasom, alebo slučkami či plášť rovnako s vlasom na povrchu. Guba bola zimným odevom napríklad pastierov, furmanov, rybárov. V Gemeri-Malohonte boli v 19. storočí centrami remeselnej výroby gúb Rimavská Sobota, Tisovec, Rožňava, Ratková a Jelšava. V Jelšave sa výroba gúb ujala i vďaka tamojšej súkenníckej tradícii. Vlnené pokrovce sa odtiaľ vyvážali do Záhrebu, na Ukrajinu, Sicíliu až do roku 1926. V medzivojnovom období tu pôsobili gubári Karol Nagy, Ondrej Kysel, Ján Jurín a Ľudovít Kováč, po 2. svetovej vojne tu pracovali už len dvaja gubári - Ján Jurín a Ľudovít Kováč.

Na tradície gubárstva v Jelšave nadviazalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré v roku 1958 obnovilo výrobu gúb v Klenovci. V tom čase sa tkaním gúb v Klenovci zaoberali pôvodne súkennícke rodiny – Aláčovci, Brndiarovci, rodina Ondreja Bobrovského. Okrem nich sa zhotovovaniu gúb venovali napríklad tiež Jozef Pap, Ondrej Antalík, Helena Knížová, Júlia Vološčuková, Ján Šramo, Ján Jakabšic, Mária Ostricová, Helena Hrušková, v neďalekých Rimavských  Zalužanoch Jozef Siničák. V čase najväčšieho rozmachu gubárstva, v 60. – 90. rokoch 20. storočia, pôsobilo v Klenovci 36 gubárov. V súčasnosti je posledným aktívnym gubárom Ján Fotta.

Okrem Klenovca pôsobilo niekoľko výrobcov gúb i vo východnej časti regiónu - v Jelšave guby najdlhšie tkala Helena Krušpierová,  v Revúckej Lehote sa venovala výrobe gúb Lýdia Kubincová, v Hucíne pôsobila gubárka Kerekešová. V Šiveticiach viac ako 40 rokov tkala guby Amália Dideková, od nej sa naučila zhotovovať guby Anna Galisová, ktorá sa danému remeslu venovala do roku 2010.

12.9. - 10.11.2024  

Nitrianska galéria, Nitra

Tereza Darášová

Kurátorka výstavy ↘ Andrea Pleidel
Vernisáž ↘ 12. 9. 2024 o 17.30 hod.
Miesto konania ↘ Galéria mladých

Bokom do zatáčky... a možno chcel otec syna 

Vyšívanie – nič nové, nič netradičné, pomyslíte si možno, ale v slovenskom vizuálnom umení posledných desaťročí nachádzame mnoho príkladov neobvyklého a nového poňatia výšivky. Spomeňme aspoň Kundy Crew, Vlastu Žákovú, Ivanu Šátekovú, Ivanu Slávikovú, Beátu Gerbócovú či Maroša Rovňáka. Každú/ého umelkyňu či umelca k vyšívaniu priviedli rozdielne pohnútky a ich vyšívané vyjadrovanie sa je odlišné. Tereza Darášová je ešte len študentkou, no už má svoj vlastný prístup a stále má čas a možnosti meniť sa.

Záujem o folklór a tradície si v sebe nesieme akosi prirodzene. Sama Tereza má doma kútnu plachtu po svojej praprastarej mame, ktorú jej stará mama opatrovala so slovami Ony vyšívali. Zhodou vtipných náhod sa v roku 2020 rozhodla vyšiť svoju prvú výšivku, ručne, ale v rovnakom čase začala používať aj stroj. Vyšívala hlavne nástenky (v zmysle visí na stene), prisvojené textílie obrusov a obrúskov, a začala ich meniť na svoj obraz. Pripájala vlastné porekadlá (krátke vtipné úslovia), menila tradičné alebo tvorila úplne nové. Dodnes ich vyšíva, rovnako ako krátke správy medzi priateľmi, ale i dlhšie texty prevzaté z ľudovej slovesnosti, poukazujúc na ich absurditu. Ale aj na humor, možno až detskú naivitu, a zároveň na odvahu mladosti spolu s iróniou voči dnešnej dobe.

Na výstave môžete sledovať rozptyl Terezinej tvorby od drobných násteniek, väčšie obrazy či niekoľko metrov dlhé vyšívané textílie zvádzajúce k dotyku až po očalúnené sedačky tzv. ľudovej kačice, automobilu Citröen 2CV. Automobil sa objavuje vo výšivkách od začiatku tak ako škvrna od oleja. Obrazy auta všíva do obrúskov, vyšíva auto spolu s humorno-ironickými textmi, prešíva reklamné plagáty automobiliek a nakoniec vyšíva čalúnenie samotných áut. V pláne má povyšívať si sedačky vlastného automobilu, ktoré zdedila po starom otcovi maliarovi-natieračovi, a je jasné, že vnučka nepadla ďaleko od stromu.

K vyšívaniu na stroji nepriamo dopomohla Tereze zlomenina ruky s trvalými následkami. Prvý stroj mala po mame, no dnes vlastní taký, na ktorom robí prevažne automatizované výšivky a quilting. Tereza je maliarkou za počítačom“, ihla a niť stroja urýchľujú proces samotnej tvorby, no trefné a osobité vyšívané texty sú jej vlastné a spolu s (ne)tradičným podkladom vytvárajú osobitý celok. Napriek automatizácii stroja Tereza drží kontrolu nad každým stehom, rovnako ako kedysi ženy s ihlou v ruke. Výšivka, v minulosti neoddeliteľná súčasť života, vzdelania mladých žien, neskôr kratochvíľa, dnes dostáva aj v automobilovej záľube Terezy Darášovej nový význam. Ženský a mužský svet sa prelína nielen na pôde umenia, veď napríklad koľko žien pracuje pri automobilových výrobných linkách na Slovensku?

Postupom času Terezina tvorba stále viac prepája ženskú jemnú ozdobnú výšivku tradičného slovenského ľudového remesla s mužským rýchlym, moderným, svetovým automobilovým priemyslom. Stiera hranice nielen medzi tradičným a moderným dizajnom, mužským a ženským svetom, ale snaží sa o ich prepojenie a uvidíme akou cestou sa jej premýšľanie vo výšivke rozhodne ísť...

Tereza Darášová (*2002) študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave od roku 2021. Zimný semester 2023/2024 absolvovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe, v ateliéri Maľby 3 Josefa Bolfa. Momentálne navštevuje Ateliér mal+by Klaudie Kosziby. Skupinovo vystavuje od roku 2022, samostatnú výstavu mala v roku 2023 v Bratislave. Žije v Stupave.

11.9. - 30.11.2024  

Vlastivedné múzeum v Galante

Život zo striebra a ocele – kovy, ktoré formovali dejiny

Od 11. septembra 2024  môžete vo Vlastivednom múzeu v Galante  vidieť umenie kováčskeho a šperkárskeho remesla, ale aj to, ako vyzerajú tieto umelecké predmety, keď sa do nich zahryzie zub času. Vernisáž sa uskutoční 11.9.2024 o 17:00.

Tak ako sa človek naučil postupne tvarovať kov, formovali aj jednotlivé kovy ľudské dejiny. O ložiská surovín sa viedli vojny, remeselní majstri, inžinieri a najbrilantnejší myslitelia vytvárali technologické postupy, ktoré posúvali vývoj ľudstva od prvých kovových korálikov, klincov, dýk až po oceľové konštrukcie moderných mrakodrapov, lietadiel a komponenty špičkových počítačov. Vycibrené šperky zdobili kráľov, cisárov a elity, a vďaka novým a kvalitným zbraniam sa dobývali územia, alebo naopak ubránil mier.

Naša výstava Vám poodhalí postupy a techniky, ktoré stoja za vytvorením týchto jedinečných exponátov a umožní nahliadnuť do dávnej minulosti, kedy sa začal písať spoločný príbeh ľudstva a kovov. 

Striebru ľudia od pradávna pripisovali čarovnú moc a ako sa neskôr ukázalo, niektoré účinky mali aj medicínske využitie. Okrem šperkov sa využívalo už pri výrobe najstarších známych mincí a platidlá sa z tohto svetlého kovu vyrábali až do nástupu modernej meny. Náš moderný svet si bez ocele už nedokážeme predstaviť, ľudstvo sa podľa doterajších archeologických nálezov s touto zliatinou železa zoznámilo v 2. tisícročí p.n.l. Odvtedy sa technológia výroby častokrát modifikovala a rozšírila sa aj škála využitia.

Práve klenoty a militárie sú pre mnohých synonymom bohatstva a moci. Aj keď všetci hlboko vo vnútri cítime, že skutočné hodnoty v živote sú iné, po smrti sú práve tieto predmety to jediné, čo nasledujúcim generáciám prezradí niečo o pochovaných jedincoch. Archeológovia dokážu vďaka nim nie len odhadnúť príslušnosť k určitej vrstve v hierarchii spoločnosti, ale pomocou moderných analýz rekonštruovať aj obchodné cesty, kontakty, prípadne využitie daného predmetu.

Celý tento fascinujúci príbeh Vám predstavíme vďaka vybraným umelecko-remeselným dielam šperkárky Henriety Môcovej a umeleckého kováča Róberta Môca, ktoré budú doplnené o  zbierkové predmety Vlastivedného múzea zo zbierok fondu archeológie, histórie aj etnológie. Výstava bude sprístupnená do konca novembra 2024 v bežných otváracích hodinách. Výstavu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia, a zriaďovateľ našej inštitúcie Trnavský samosprávny kraj.

Mgr. Beata Horváth Szépová, kurátorka výstavy

6.9. - 17.11.2024  

Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Ján Havrila / Chvála pomalosti

Kurátor:    Mgr. Katarína Matušková

Výstava Jána Havrilu s metaforickým názvom Chvála pomalosti prezentuje prierez už uzavretým dielom rodáka z oravskej obce Brezovica. Aj napriek tomu, že väčšinu svojho tvorivého života prežil v Likavke pri Ružomberku, kde našiel svoje rodinné zázemie, okrem komornej maľby bola väčšina jeho monumentálnych diel realizovaných v rámci Slovenska práve na Orave. Výstava tematicky i formálne sumarizuje najdôležitejšie smerovania skorších období. Ján Havrila aj napriek „tichému svetu“ prostredníctvom svojej tvorby nanovo vyjadroval postoj, rozprával príbeh či zachytával zložité kompozície strojov a zariadení.  

Jednotlivé línie jeho diela charakterizuje racionálno-konštruktívna výstavba, predovšetkým v bohatom tematickom registri strojov, pracovných zátiší a štylizovaných technických zariadení. V neskoršom období jeho záujem o štylizáciu prerástol aj do voľnej tvorby geometrickej abstrakcie a realizácií vo forme vitráží. Ďalšou dôležitou črtou, ktorá dopĺňala jeho životné putovanie, bola citlivosť na okolitý svet, čo reflektoval v témach civilistických námetov, momentiek zo života, bežných okamihov a situácií, cez ktoré analyzoval ľudské príbehy formou zastavenia sa v čase. Využíval na to individuálne prehodnotený fotorealizmus, napr. v zachytených interiérových fragmentoch so  symbolickým významom zrkadla. Nevyhýbal sa ani kritike spoločnosti. Svojimi dielami kládol otázky o budúcnosti, zmysle konfliktov v medziľudských vzťahoch i v medzinárodnom meradle. Neboli mu cudzie ani športové námety, ktoré dokázal spracovať reportážnym spôsobom.

Vo väčšine diel nachádzame vertikálne i horizontálne delenie kompozície na dve súbežne sa odohrávajúce scény. Zastavenie v čase realizoval detailným záberom pripomínajúcim zväčšeninu fotografie či sekvenciu z filmu. S akcentom na obrysovú líniu a plošné využívanie farieb a svetla mal v rukách výrazové prostriedky pop-kultúry, ktoré využíval a cyklicky sa k nim vracal. Z uvedeného hľadiska má dielo Jána Havrilu čo povedať aj dnešnej generácii. Výstava Havrilovej maľby je doplnená reliéfmi Mikuláša Palka, ktoré prezentované témy posúvajú do priestoru.

Ján Havrila, akad. mal.

(1933, Brezovica – 2009, Likavka)

Po absolvovaní stredoškolských umeleckých štúdií na SŠUP v Bratislave, pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Jána Mudrocha a prof. Jána Matejku. Profesijne pôsobil ako návrhár v BZVIL v Ružomberku. Jeho komorné maliarske diela sa nachádzajú vo viacerých galériách na Slovensku, okrem iných aj v  Slovenskej národnej galérii a v zbierkach Oravskej galérie v Dolnom Kubíne. Svoje diela prezentoval na viacerých individuálnych a skupinových výstavách doma aj v zahraničí. Posledná rozsiahla individuálna výstava sa konala počas IV. Medzinárodného festivalu kultúry nepočujúcich s. F. Saleského, na ktorom sa pravidelne zúčastňoval, v priestoroch Nitrianskej galérie v roku 2006 pod názvom Maľba. Väčšina prezentovaných obrazov pochádza z pozostalosti autora. Za ich zapožičanie ďakujeme dcéram autora.

4.9. - 31.10.2024  

Múzeum v Kežmarku

Technika - Vedecká hračka

HRANÍM SPOZNÁVAM SVET!
Interaktívna výstava vedeckých hračiek TECHNIKA – VEDECKÁ HRAČKA prispieva k naplneniu túžby malých i veľkých poznávať a učiť sa hrou. Druhá časť názvu výstavy – vedecká hračka – je odborné pomenovanie dobrej a kvalitnej hračky, ktorá pri hre demonštruje, približuje alebo využíva konkrétny prírodný alebo technický fenomén.

So všetkými výstavnými exponátmi – hračkami, neškolskými fyzikálnymi experimentmi a hlavolamami – sa môže každý žiak, učiteľ, prípadne i rodič či iný návštevník, podľa svojej chuti vlastným tempom ľubovoľne dlho hrať. Pomôckou pri hre s menej známymi či neznámymi hračkami sú prehľadné manuály obsahujúce motivačnú otázku, opis manipulácie, pozorovanie, fyzikálnu podstatu a príslušnú tému Štátneho vzdelávacieho programu v spojení s ročníkom ZŠ, platná priemyselno-právna ochrana a príp. upozornenie na bezpečnosť manipulácie.

Logom výstavy je najväčší exponát (guľôčkový výťah) v schematickom znázornení. Súčasťou putovnej výstavy sú zalaminované kópie historických školských obrazov na tému remeslá, nástroje a náradie.

Originálnu interaktívnu výstavu tvorí viac ako 60 vedeckých hračiek a jednoduchých experimentov, ktoré boli zakúpené v 15 štátoch alebo boli vytvorené v denných táboroch tvorivosti VEDHRA. Môže byť doplnená 15 hlavolamami. Odporúčaný čas návštevy/efektívneho hrania na výstave je 1,5 hodiny.

Výstavu pripravili členovia banskobystrického občianskeho združenia Vedecká hračka. Pod autorským vedením predsedníčky Ing. Beaty Puobišovej sa na jej príprave a realizácii podieľali najmä Mgr. Sidónia Tomášová Czetöová (Michalovce), Ing. Klára Kováčiková (Bratislava) a fotograf na voľnom kolese Matej Kapusta (Banská Bystrica).
Na doplnení textov manuálov spolupracovali pracovníci Katedry fyziky a Katedry techniky a technológie Fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Výstava vznikla v roku 2016 a dosiaľ bola reinštalovaná v 43 školách a osvetových zariadeniach v SR aj vďaka úvodnej podpore Komunitnej nadácie Zdravé mesto, Banská Bystrica.

© Vedecká hračka, o.z., júl 2024, Banská Bystrica

2.9.2024 - 8.1.2025  

Literárne a hudobné múzeum ŠVK, Banská Bystrica

K dejinám... Tibora Sedlického

Kurátor výstavy: Mgr. Peter Filín

Pri príležitosti 100. výročia narodenia vysokoškolského pedagóga, hudobného vedca, dirigenta, interpreta – doc. PhDr. Tibora Sedlického, CSc. – si Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici pre svojich návštevníkov pripravilo výstavu zo svojho zbierkového fondu, venovanú tejto významnej osobnosti (nielen) slovenského zborového spevu.

Narodil sa 2. apríla 1924 v Poltári, v tom čase v okrese Lučenec. Po základnom vzdelaní, ktoré získal vo svojom rodisku (1930 – 1935) a v Kokave nad Rimavicou (1935 – 1939), sa jeho životná cesta prvýkrát spojila s Banskou Bystricou, kde v rokoch 1939 – 1943 študoval na Učiteľskom ústave.

Jeho umelecké aktivity sú spojené predovšetkým s oblasťou zborového spevu. V rokoch 1949 – 1950 pôsobil ako profesionálny zborový spevák v SĽUK-u, v rokoch 1951 – 1997 bol členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov, k sa vypracoval až na sólistu, vedúceho hlasovej skupiny, podpredsedu a vicedirigenta zboru. Okrem toho založil a dirigoval viaceré spevácke zbory v Poltári, Kremnici, Martine či v Banskej Bystrici.

Tibor Sedlický bol jednou z významných vedeckých a kultúrnych osobností mesta, ktoré sa pričinili o vznik Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici a počas celého svojho života ho často priateľsky navštevoval a aktívne spolupracoval s jeho odbornými pracovníkmi. Za svoju pedagogickú, vedeckú, ale aj umeleckú činnosť bol nositeľom viacerých vyznamenaní, napríklad Pamätnej medaily SZSU (1971), Ceny primátora Banskej Bystrice (2001), či Striebornej medaily Univerzity Mateja Bela in memoriam (2004). Zomrel 27. júla 2004 po ťažkej chorobe vo veku 80 rokov v Banskej Bystrici a je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici – Radvani.

30.8.2024 - 15.5.2025  

Hornonitrianske múzeum v Prievidzi

Suterén zla

Za poznaním najhorších vojnových javov netreba nutne cestovať za hranice Slovenska, ani regiónu. V srdci horného Ponitria ich stále živé stopy aktuálne objavíte v autentickom priestore niekdajšieho väzenia gestapa v suteréne súčasného sídla Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi. Múzejníci v ňom prostredníctvom reprízovanej výstavy od 30. augusta 2024 venujú spomienku všetkým jeho obetiam. Muky, ktoré (nie len) tam prežívali v závere druhej svetovej vojny približujú najmä na príklade dobre zmapovaných osudov dvanástich z nich. Ich ťažký príbeh v kontexte dramatických udalostí s počiatkom v blízkej obci Cigeľ rozprávajú prostredníctvom s nimi úzko spätých hmotných pamiatok a multimediálnej prezentácie.

Sugestívna výpoveď o hrdinstve zoči-voči ľudskej krutosti v netradičnom výstavnom priestore Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi na Košovskej ceste 9 potrvá do 15. mája 2025 a pre jej nadčasovosť ju po nutnej technickej letnej prestávke zrejme sprístupníme opäť.

15.8.2024 - 18.5.2025  

Spišské múzeum SNM, Levoča

Levoča kráľov

Výstava venovaná výročiu stretnutia bratov Jagelovcov v Levoči, v roku 1494.

Na sklonku stredoveku Jagelovská dynastia zjednotila krajiny strednej Európy, z ktorých sa na čas stala Európa jagelovská. Takmer dva roky po smrti svojho otca, poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského, sa v apríli 1494 v Levoči na Spiši stretli bratia Jagelovci: český a uhorský kráľ Vladislav II., poľský kráľ Ján Albert, knieža Žigmund a knieža Fridrich, ktorý koncom roku 1493 celebroval svoju prvú pontifikálnu omšu v krakovskej katedrále. Dovtedy nikdy neboli tak dlho spolu. Čo tým chceli ukázať? Jednotu dynastie? Snahu diskutovať o rôznych naliehavých problémoch? Mier v strednej Európe bol len zdanlivý. V liste adresovanom bratovi Jánovi Albertovi vo februári 1494 iniciátor stretnutia, kráľ Vladislav II., naznačil, že by sa mali prediskutovať záležitosti kresťanstva všeobecne, ako aj oboch kráľovstiev.

Na stretnutí malo byť prerokovaných mnoho otázok. Samotný kráľ Vladislav II. bol v ťažkej situácii, pretože jeho vládu ohrozoval nemecký kráľ Maximilián Habsburský (1459 – 1519), ktorý chcel pre seba získať uhorský trón. Vzrástla aj moc palatína Štefana Zápoľského (†1499). Mnohí magnáti rozhodnutia panovníka otvorene ignorovali. Medzi nimi hral prím vodca Vavrinec Ujlaki (1460 – 1524). Aj Ján Albert bojoval s rôznymi problémami. Bolo potrebné objasniť otázku príslušnosti Moldavska i zabezpečenie pozície pre ich mladšieho brata, kniežaťa Žigmunda. Boli to všetky témy, o ktorých sa rokovalo? Tajná povaha stretnutia dáva priestor rôznym špekuláciám a dohadom. Vyvoláva mnoho otázok. Zo stretnutia sa zachoval iba jeden dokument, podpísaný oboma panovníkmi a potvrdený ich pečaťami.

31.7.2024 - 30.3.2025  

Galéria umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi

Jozef Hanula: Reminiscencie

Vernisáž 31. 7. 2024 o 17.00 hod.

Galéria uvádza v rámci dramaturgického cyklu Profily / Umelci Spiša výstavu Jozef Hanula: Reminiscencie, v kurátorskej koncepcii Kamily Pacekovej (GUS), s cieľom kompletizovať dielo umelca v kontexte vývoja slovenského výtvarného umenia. Prvá ucelená prezentácia diela spišského autora v ucelenom koncepte odprezentuje diela zo súkromných archívov a zo zbierok slovenských galérií (Slovenská národná galéria v Bratislave, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Východoslovenská galéria v Košiciach, Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, Galéria umenia E. Zmetáka v Nových Zámkoch).

26.7.2024 - 1.3.2025  

Múzeum židovskej kultúry SNM, Bratislava

Od hlavy po päty odetí v zákone

SNM – Múzeum židovskej kultúry vás pozýva na svoju novú autorskú výstavu „Od hlavy po päty odetí v zákone“. Výstavu pripravilo SNM – Múzeum židovskej kultúry pri príležitosti 30. výročia svojho založenia a je to zároveň ďalší projekt zo série výstav zobrazujúcich judaizmus v každodennom živote. Séria začala expozíciou zobrazujúcu košer či už v oblasti stravovania, ale aj v iných oblastiach života veriacich, odievanie zahŕňajúc. Práve preto možno túto novú výstavu chápať ako nadväzujúcu na už spomínaný zámer predstaviť návštevníctvu rozličné – menej známe, možno i celkom neznáme – oblasti každodenného života veriacich v intenciách ich religiozity. Približuje hlavné zásady odievania, ktoré vyplývajú predovšetkým z halachy (židovského zákona obsiahnutého v Tóre a Talmude), ale sú aj súčasťou stáročných tradícií či zvykov charakterizujúcich európske, aškenázske židovské komunity. Súčasťou expozície sú aj časti, ktoré ilustrujú rôznorodosť odevov v rámci duchovného židovstva, predstavujúexponáty zo zbierkového fondu MŽK – šaty s príbehom – ale aj najčastejšie sa vyskytujúce diskriminačné označenia naprieč históriou.

12.7. - 25.10.2024  

Prírodovedné múzeum SNM, Bratislava

Prázdna stolička

Výstavný projekt v spolupráci s Evanjelickým kolegiálnym gymnáziom v Prešove. Základom výstavy je projekt žiakov Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove, ktorí pátrali po osudoch 102 žiakov vylúčených zo štúdia v roku 1940 kvôli svojmu židovského pôvodu.

V septembri 1941 vydala vláda Slovenskej republiky Nariadenie o právnom postavení Židov. V § 38 bode 1 sa uvádza, že: „Židia sa vylučujú z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách a učebných ústavoch okrem škôl ľudových a okrem kurzov osobitne pre nich zriadených.“ Evanjelické kolegiálne gymnázium v Prešove navštevovalo v tomto období 102 žiakov židovského vierovyznania, ktorých  v zmysle nariadenia zo štúdia vylúčili. Mnohí z nich boli neskôr deportovaní do koncentračných táborov a mnohí útrapy 2. svetovej vojny neprežili.

O osudoch žiakov židovského pôvodu z Evanjelického kolegiálneho gymnázia v Prešove je možné dozvedieť sa priamo aj z publikácií vylúčených žiakov Róberta Cvi Bornsteina (Záblesky v temnote),  Agneše Kalinovej (r. Farkašovej) a Heather Dune Macadam.  

17.6.2024 - 17.6.2027  

Múzeum rusínskej kultúry SNM, Prešov

Rusínski majstri

Výstava prezentuje výtvarné diela staršej generácie rusínskych výtvarných umelcov. Patria medzi nich aj členovia Podkarpatskej rusínskej maliarskej školy. Tá bola významnou a úspešnou v medzivojnovom období (1919-1939), kedy bola Podkarpatská Rus súčasťou Československej republiky. Rusíni vtedy zažívali národné obrodenie, ktoré svoj vrchol dosiahlo práve vo výtvarnom umení a stalo sa stredoeurópskym fenoménom. Podkarpatskí maliari sa nechceli stať provinčnou skupinou, ale ozajstnou školou výtvarného umenia. Svoje obrazy vystavovali v európskych umeleckých centrách.
Odchovancami Podkarpatskej rusínskej maliarskej školy boli autori vystavovaných diel Vojtech Borecký, Mikuláš Rogovský a Július Bukovinský. Výstava Rusínski majstri zo súkromnej zbierky Kamila Benetina ponúka v SNM – MRK v Prešove možnosť vidieť aj diela starších rusínskych maliarov, ktorí však študovali u slovenských a českých pedagógov – Dezidera Millyho, Ivana Nestora-Šafranka a Michala Čabalu.

7.6. - 21.10.2024  

Tekovské múzeum v Leviciach

Bude nás o jedného viac...

Tekovské múzeum v Leviciach vás pozýva na výstavu "Bude nás o jedného viac...". Výstava vás prevedie najradostnejším obdobím každej rodiny. Nájdete na nej predmety používané pri výnimočných situáciách a dennej starostlivosti o deti od narodenia až po obdobie 3-4 rokov ich života, ktoré sa používali na okolitom vidieku i v meste v minulom storočí.

6.6. - 25.10.2024  

Múzeum kultúry Čechov na Slovensku SNM, Martin

100 rokov rozhlasového vysielania v Československu

Rozhlasové vysielanie je na našom území prítomné už viac ako 100 rokov. Keď sa v piatok 18. mája 1923 o 20. hodine z plátenného stanu zapožičaného miestnymi skautmi v Prahe – Kbeloch ozvalo: „Haló, haló, zde vysílání stanice Radiojournalu,“ Československo sa zaradilo medzi prvé európske krajiny s pravidelným rozhlasovým vysielaním.

O tomto historickom míľniku, ale i jeho pokračovaní v rôznych etapách našej minulosti sa môžete dozvedieť viac na výstave 100 rokov rozhlasového vysielania v Československu v Múzeu kultúry Čechov na Slovensku od 6. júna do 25. októbra 2024.

Od prvej vety v československom éteri prešlo ešte veľa času, kým sa rádioprijímač stal súčasťou takmer každej domácnosti, spoločníkom sviatočných chvíľ i zdrojom informácií a správ. Postupne sa stal svedkom a neraz i aktérom významných historických udalostí. Sprítomnil elán občanov novej Československej republiky, jej obsadenie nacistami, oslobodenie republiky, temné obdobie komunizmu, Pražskú jar, vpád sovietskych vojsk v roku 1968, zamatovú revolúciu, rozdelenie spoločného československého štátu a ďalšie udalosti.

Výstava ponúka prostredníctvom unikátnych fotografií pohľad do života Československého, neskôr Českého rozhlasu, jeho minulosti aj súčasnosti. Staršia generácia si môže zaspomínať, stredná sa dozvie a mladá si prostredníctvom QR kódov vypočuje autentické záznamy z vysielania.

Okrem pripomienky významných dobových udalostí i udalostí dôležitých pre rozhlas prezentuje výstava aj vysielaciu a prenosovú techniku a predstavuje rozhlas nielen ako inštitúciu so storočnou tradíciou, ale zároveň ako moderné verejnoprávne médium.

Výstavu pozostávajúcu z devätnástich obrazovo-textových panelov pripravilo České centrum v Bratislave.

20.5. - 31.10.2024  

Hrad Strečno

Na hrade a pod hradom

V priestoroch stredovekej dediny Paseka bude od 20. mája sprístupnená výstava s názvom Na hrade a pod hradom. Výstava prezentuje práce žiakov ZUŠ M. R. Štefánika v Čadci. Diela vznikli výtvarnou technikou – maľba na plátno s akrylovými farbami.

Výstava mala minulý rok veľký úspech, preto sa organizátorky rozhodli námet zopakovať. Deti pod vedením výtvarných pedagogičiek Ingrid Šiškovej, Miroslavy Habčákovej Samsonovej a Petronely Vlhovej opäť pustili uzdu svojej fantázii a vznikli originálne obrazy na tému život na hrade a pod hradom. Tentokrát sa do projektu zapojilo 102 žiakov. „Deti majú možnosť prezentovať svoje umenie a návštevníkom môže počas cesty na hrad Strečno pookriať duša pri krásnych dielach,“ doplnila kurátorka výstavy Petronela Vlhová.

17.5.2024 - 30.3.2025  

Etnografické múzeum SNM, Martin

Tradícia netradične: Prírodné pletivá

Príroda oddávna poskytovala našim predkom materiály, pre ktoré našli bohaté uplatnenie. Okrem dreva, hliny, kameňa a čiastočne aj kovu patrili k tým najpoužívanejším i prírodné pletivá. Výstavu pripravilo Ústredie ľudovej umeleckej výroby a diela súčasných remeselníkov a dizajnérov doplnilo múzeum o tradičné výrobky zo svojich zbierok.

Výstava predstavuje širokú škálu výrobkov z prírodných pletených materiálov, od tradičných košov a nádob až po moderné dizajnérske objekty. Cieľom výstavy je ukázať návštevníkom bohatú tradíciu pletenia na Slovensku a jeho rozmanité využitie v minulosti i súčasnosti.

Prírodné pletivá predstavovali v minulosti ľahko dostupný a rýchlo obnoviteľný materiál pre domácku výrobu každodenných úžitkových, dekoratívnych i symbolických predmetov – používalo sa najmä prútie, slama a štiepané luby. V menšej miere sa spracúvalo kukuričné šúpolie, pálka močiarna, prípadne korienky a lyko.

„Pri koncipovaní výstavných celkov nezohrával dôležitú úlohu len sortiment pletených produktov, ale aj povaha pletiarskeho materiálu. Čo sa týka sortimentu, ten pozostáva v prevažnej väčšine z košov a nádob, prípadne opletaných nádob rôznych veľkostí a tvarov. Počas vývoja košikárskeho remesla sa postupne definovali určité vzory pre úžitkové predmety, ktorých tvar a funkciu rozvíjali celé generácie anonymných remeselníkov evolučným spôsobom takmer k dokonalosti. Na rozvoj individuálneho štýlu a kreatívneho prejavu však nebol taký priestor ako pri iných remeslách, napríklad pri hrnčiarstve alebo výrobe z dreva, kde sa mohol remeselník tvorivo prejaviť vo výzdobných prvkoch. Dôležitejšia bola praktická funkcia. Kôš musel byť pevný, trvanlivý a ľahký na prenášanie. Tomu bolo podriadené všetko ostatné. A možno aj preto sa postupne vyprofilovali krásne, čisté, organické a účelné tvary,“ približuje výstavu jej kurátor prof. Tibor Uhrín.

Dôležitú oblasť výrobkov z prírodných pletív predstavujú predmety z prútia a lubov. Takmer výhradne používané vŕbové prútie a štiepané luby z liesky, ale napr. aj z duba majú ako dreviny vo výsledku omnoho väčšiu pevnosť a trvanlivosť ako ostatné prírodné pletivá. V kombinácii s inými materiálmi, najmä s masívnym drevom, prípadne kovovou konštrukciou, dávajú väčší priestor na tvorbu úžitkových objektov, napr. súčastí nábytku, drobnej architektúry, plotov, konských vozov, plavidiel a podobne. V expozícii sú preto najpočetnejšie zastúpené dizajnérske presahy práve z týchto materiálov – interpretácie remesla v nábytku, svietidlách, prútených predmetoch a objektoch z drevených lubov od rôznych profesionálnych dizajnérov a študentov.

14.5. - 30.11.2024  

Tatranská galéria v Poprade

Jan Hála - Maliar ľudu pod Tatrami

Kurátorka výstavy:     Dr. Anna Ondrušeková
Vernisáž výstavy:        14. máj 2024 o 17.00

Tatranská galéria v Poprade prináša pri príležitosti 65. výročia úmrtia a 135. výročia narodenia Jána Hálu výstavu Maliar ľudu pod Tatrami.

Jan Antonín Hála (* 19. január 1890, Blatná  – † 17. máj 1959, Važec) bol český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentarista folklóru, žijúci väčšinu života na Slovensku.

Narodil sa v rodine pekárskeho majstra Jana Hálu a Rozálie, rod. Černochovej v Blatnej na námestí č. 81.

Študoval na gymnáziu v Českých Budějoviciach a v roku 1909 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, odbor história. Maliarstvo študoval najskôr v súkromnej maliarskej škole Ferdinanda Engelmüllera a v rokoch 1910 – 1915 na Akadémii výtvarných umení v Prahe v ateliéri pre figurálnu maľbu Maxa Pirnera.

Od roku 1918 žil v Blatnej, Moste a od augusta 1923 až do svojej smrti vo Važci. Výnimku tvoria roky 1939 – 1940, keď prechodne býval vo svojom rodisku a rok 1929, keď sa v Myšenci neďaleko Protivína oženil s Mariou Chlupsovou, s ktorou mal tri deti. Najmladší syn Jan Mikuláš Hála (* 1937) je tiež maliarom – reštaurátorom.

Obdivoval dielo Mikoláša Aleša, sympatizoval s hnutím českej sociálnej maľby. Objavenú skutočnosť v podtatranskej obci Važec stvárňoval ako etnograf-dokumentarista, písal esejistické reportáže do Lidových novín. Po celý život vo svojej tvorbe čerpal námety zo života obyvateľov Važca. Od roku 1925 sa stáva členom Spolku slovenských umelcov, v roku 1928 Umeleckej besedy slovenskej, od roku 1948 Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Za účasť v SNP bol vyznamenaný Zlatou hviezdou partizánskeho oddielu Vysoké Tatry.

V roku 1942 sa zúčastnil na bienále v Benátkach. V roku 1945 sa aktívne zapojil do SNP a za svoju činnosť bol po vojne vyznamenaný.

Jan Hála prišiel do Važca maľovať a našiel tam domov. Ako píše v jednom liste: „Dědino moje milá! Tvoje černé střechy mně učarovaly, Tvoji lidé mně udělali, Tvoje hory a vrchy mně zajaly. (…) Modlím se k Tvé kráse, o níž nikdo neví, jenom já, modlím se k Tvému tajemství, které Ty neznáš. Co to je? Je to síla, či slabost, nevím. Ale je to láska“ (Abelovský, s. 14). Táto jeho predstava o živote, prírode a ľuďoch vo Važci sa stala jeho umeleckým programom na celý život. Jeho „pastorále“ pramení v romantických ideách 19. storočia a prostriedky na ich uchopenie v zmyslovo vnímateľnej forme na plátne v maľbe 19. storočia. Hála sa javí ako „maliar čistého srdca“ (Abelovský, s. 14), ktorý sa vrátil k čistým prameňom, kde našiel sám seba. Azda preto je jeho tvorba zrozumiteľná pre široké obecenstvo. Vychádzal z tradícií a vybral si tradičné prostriedky. Neustále sa objavuje jeho hlboká a úprimná úcta ku všetkému, čo súvisí s námetom a podstatou tohto sveta, ako aj jeho snaha hodnoverne a svedomito to zaznamenať, často na úrovni národopisného dokumentaristu. Autor jeho monografie Ján Abelovský vidí v tomto záujme hlbšiu motiváciu, a to „slovenskofíliu“ českej intelektuálnej obce na prelome storočí: „Tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi «slovenskom Tahiti» dosiahli vtedy svoj vrchol“ (Abelovský, s. 27).

Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Do svojej tvorby, vychádzajúcej z plenéristických tradícií, postupne zabudoval niektoré prvky impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom. Určujúcim prvkom v jeho tvorbe preto nie sú maliarske alebo duchovné výdobytky a prínosy, ale námet. Začiatkom dvadsiatych rokov sa sústredil na veristické zaznamenávanie ľudí, krojov, zvykov, tancov, piesní, spôsobu života, najmä práce a zábavy. Od druhej polovice dvadsiatych rokov sa jeho túžba po dokonalej idyle kúsku celistvého sveta, mikrokozmu, stala hlavnou témou jeho tvorby a jej hlavným umeleckým programom. Vtedy sa v jeho maľbe najviac prejavila istá forma štylizácie prvkov s dôrazom na expresívnosť. Od tridsiatych rokov sa jeho maľba ustálila v rovine istej tradičnej a nie príliš výraznej zmesi naturalistickej maľby prepojenej s páčivým secesným dekorativizmom (výber z textu  KISS-SZEMÁN Zsófia ).

1.5. - 31.12.2024  

Kysucké múzeum, Čadca

Najstaršie dejiny Kysúc

Kysucké múzeum pripravilo od 1. mája 2024 pre svojich návštevníkov novú výstavu s názvom Najstaršie dejiny Kysúc, ktorá je realizovaná pri príležitosti významného jubilea – 780. výročia prvej písomnej zmienky o regióne Kysúc.

Výstava je poňatá edukačne a v rámci tejto koncepcie prezentuje najvýznamnejšie momenty a reálie z najstarších regionálnych dejín spadajúcich do obdobia vrcholného stredoveku. Návštevníkom ponúka napríklad bližšie poznatky o listine panovníka Bela IV. z roku 1244 obsahujúcej prvú zmienku o kysuckom regióne, o najstarších kysuckých sídlach či významnej stredovekej lokalite Radoľa - Koscelisko, kde stál najstarší kysucký kostol. Prezentované informácie názorne dopĺňajú vystavené exponáty pochádzajúce hlavne z archeologického výskumu v lokalite Radoľa - Koscelisko.

Výstava potrvá v Kysuckom múzeu do konca roku 2024 a svojím edukačným charakterom predstavuje vhodný prvok najmä pre rozšírenie poznatkov o regionálnej histórii.

1.3. - 31.12.2024  

Archeologické múzeum SNM, Bratislava

Život na hradoch a hrádkoch

Výstava prostredníctvom zbierkových predmetov SNM – Archeologického múzea, SNM – Múzeí v Martine a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky prezentuje každodenný život na šľachtických sídlach, dokumentuje ich hospodárske zázemie, ako aj život spoločnosti na priľahlých panstvách. Návštevníkov prevedie témami – stavebný vývoj hradov spolu s ich obrannou funkciou, hospodárstvo, remeselná výroba a obchod na jednotlivých panstvách či chov hospodárskych zvierat. Predstaví chod samotného šľachtického dvora s prevádzkou kuchyne, stolovaním, odievaním vrátane šperkov, trávenie voľného času – hračky a hry, ale aj liečiteľstvo a predmety spojené s vierou.

Výstavu dopĺňajú letecké zábery niekoľkých hradov, ktoré dokumentujú ich podobu  v súčasnosti. Historický stav hradu v 17. storočí približuje model hradu Korlátka v mierke 1:72.  

Život na hradoch a hrádkoch bude v blízkej budúcnosti doplnený o interaktívny tvorivý program s názvom Hravo o hradoch, určený školským skupinám, rodinám s deťmi a iným kolektívom. Pre dospelých záujemcov múzeum ponúkne komentované prehliadky a odborné prednášky k téme.

20.10.2023 - 31.12.2024  

Považské múzeum v Žiline

Tiene minulosti

Výstava mladého drotára Jozefa Šaba predstaví niekoľko rozmernejších figurálnych plastík z priebežne vznikajúceho cyklu Tiene minulosti. V cykle na všeobecnú tému pominuteľnosti človeka i tradičných hodnôt upriamuje pozornosť predovšetkým na vytrácanie sa tradičných remesiel zo súčasného života spoločnosti. Prostredníctvom jednotlivých figúr prevedených viac-menej voľne nahodenými vzdušnými výpletmi sa autor snaží sprítomniť situácie z minulosti, ktoré do súčasnosti prechádzajú už takmer len ako nejasná spomienka. Tieto práce doplnia na výstave menšie plastiky ľudských postáv i zvierat, vyznačujúcich sa nielen výborným vystihnutím pohybu a životnosťou, ale aj autorovou chuťou k formálnym experimentom a k hľadaniu vlastného výrazu. Kurátorom výstavy je historik umenia Mgr. Zdeněk Hogh.

5.4.2023 - 31.12.2024  

Historické múzeum SNM, Bratislava

Príbeh holíčskej manufaktúry

Výrobky holíčskej manufaktúry, ktorú v prvej polovici 18. storočia založil manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, aby povzniesol priemyselné podnikanie v krajine, sú stále atraktívnymi a dobre predávanými po celom svete. V múzeách patria k cenným akvizíciám a k jedným z najdôležitejších zbierkových predmetov, ktoré pamäťové inštitúcie s obľubou vystavujú aj v  stálych expozíciách. Jedálenské servisy a nádoby vyrábané vo veľkosériách, dekoratívne stolové predmety, predmety dennej potreby, ale aj solitérne kusy či drobné plastiky predstavujú život a stolovanie nielen vysokej šľachty, pre ktorú boli pôvodne určené, ale aj odberateľov z radov mešťanov.

Výstava holíčskej keramiky, tak ako ju pripravili jej autori, kurátorka PhDr. Andrea Milanová, PhD. a PhDr. Daniel Hupko, PhD.,  prezentuje rôznorodú škálu tvarov, dekórov a výrobkov spoločne s ukážkami tvorby svetových dielní, ktoré ju ovplyvnili. Vystavené predmety sú nielen zo zbierok Slovenského národného múzea – Historického múzea vlastniaceho najväčšiu muzeálnu zbierku na Slovensku, ale vďaka spolupráci s vybranými múzeami a súkromným zberateľom, ktorí na výstavu zapožičali predmety, sa podarilo zhromaždiť významnú kolekciu, ktorá širokej odbornej a laickej verejnosti predstavuje výrobky holičskej manufaktúry po prvýkrát v rozsahu, ktorý zodpovedá takmer celej šírke v Holíči vyrábaného fajansového a kameninového tovaru. Rovnako prvýkrát predstavuje aj práce ľudových hrnčiarov, pre ktorých sa holíčska produkcia stala dôležitou inšpiráciou.

Výstava Príbeh holíčskej manufaktúry bude pre verejnosť prístupná od 5.4. 2023 na 3. poschodí Bratislavského hradu denne okrem utorka v čase od 10,00 do 18,00 h (posledný vstup je o 17,00 h). 

28.6.2022 - 30.6.2027  

Archeologické múzeum SNM, Bratislava

Po stopách legionárov

Slovenské národné múzeum – Archeologické múzeum otvorí dňa 28. júna 2022 o 16.00 h novú výstavu Po stopách legionárov v priestoroch múzea na Žižkovej ulici v Bratislave. Výstava, ktorá je jedným z výstupov projektu SNM – Archeologického múzea a obce Lethaprodersdorf (Rakúsko, Burgenland), financovaného z programu INTERREG V-A Slovenská republika –Rakúsko 2014-2020, bude pre verejnosť prístupná od 29. júna 2022 do 30. júna 2027.

Región Podunajsko, zahrnutý do programu, bol v minulosti obývaný mnohými národmi
a etnikami, ktoré za posledných 1500 rokov zanechali v zemi svoje stopy. Cieľom projektu
Po stopách legionárov je zvýšiť povedomie širokej verejnosti o pravekých a ranohistorických dejinách, období rímskeho cisárstva až po stredovek, prostredníctvom života rímskeho legionára Marca Longina, ktorého hrob bol objavený v Leithaprodersdorfe. K výstupom projektu patrí vznik náučnej cyklocesty medzi rímskym táborom v Iži-Leanyvári (lat. Celemantia) okres Komárno a vidieckym sídlom z doby rímskej v Leithaprodersdorfe, ako aj prezentácia výsledkov archeologického výskumu formou výstavy, odbornej brožúry s názvom Dve krajiny – osem cieľov, brožúry pre cyklistov, informačných tabúľ a webovej stránky o projekte.

Výstava v SNM – Archeologickom múzeu je zameraná na predrímske obdobie (dobu železnú) a rímsku dobu. Návštevníkom predstaví nálezy z mohýl zo staršej doby železnej-halštatskej z Blatnej na Ostrove, Dunajskej Lužnej – Nových Košarísk a Dolných Janíkov. Nálezy mladšej doby železnej súvisia s Keltmi, ktorí obývali územie pred príchodom Germánov a Rimanov. Hlavná časť výstavy je venovaná rímskemu obdobiu. Prezentuje nálezy z rímskeho tábora Gerulata a z germánskych lokalít z doby rímskej. Zaujímavosťou sú  predovšetkým nálezy z tzv. »kniežacích« hrobov germánskych elít zo Zohora a Vysokej pri Morave, vystavené takto kompletne po prvý raz. Zbierkové predmety dopĺňajú videodokumenty, ako aj 3D vizualizácie k výskumom.  

K publikáciám, vydaným k projektu, patrí dvojjazyčná odborná brožúra pre verejnosť s hlbším záujmom o históriu a poznanie architektonických a archeologických pamiatok z vybraných lokalít. Záujemcovia tu nájdu informácie o Bratislavskom hrade, Dóme svätého Martina v Bratislave, Kostole reformovanej cirkvi v Šamoríne, o hrade Devín, ako aj o štyroch rakúskych historických objektoch. Druhá brožúra – pre cyklistov – obsahuje okrem mapy aj texty k jednotlivým tematickým zastávkam: v Iži, Komárne, Veľkom Mederi, v Blatnej na Ostrove, v Šamoríne, v bratislavských múzeách, v Dóme sv. Martina a na hrade Devín, z pohľadu archeologických nálezov na miestach jednotlivých stanovísk. Text brožúry je v slovenskom aj nemeckom jazyku a jej súčasť tvorí obrázková príloha, ako aj zoznam 90 lokalít archeologických nálezísk a významných stavebných pamiatok pozdĺž trasy.

Ďalším z výstupov projektu je vytýčenie a označenie 240 km dlhej náučnej archeologicko-historickej cyklocesty, medzi rímskym táborom v Iži-Leanyvári (lat. Celemantia) okres Komárno
a vidieckym sídlom z doby rímskej v Leithaprodersdorfe (Rakúsko). Tieto dve miesta spája postava rímskeho legionára Marka Vinia Longina, ktorý po prepustení z armády v Celemantii, dostal za 25 ročnú vojenskú službu pozemky v okolí Leithaprodersdorfu, kde žil až do svojej smrti a je aj pochovaný. Príbeh o jeho putovaní vyčítali archeológovia z náhrobného kameňa, ktorý sa našiel v Leithaprodersdorfe. Cyklista tak pomocou cykloznačiek objaví trasu, ktorú pred 2000 rokmi prešiel veterán Longin.

Informačnú hodnotu cyklocesty zvyšujú informačné tabule (23 na rakúskom území a na slovenskom 5), ktoré turistom priblížia vojenskú službu v légii, ako aj zabezpečenie vojenských jednotiek, slúžiacich na Dunajskej hranici. Súčasne predstavia obrovské kultúrne bohatstvo z doby Rímskeho cisárstva, získané archeologickým výskumom v predsunutom rímskom tábore Celemantia v Iži, v južnej časti Bratislavy situovanom tábore Gerulata v Rusovciach, v Archeologickom múzeu v Bratislave, v legionárskom tábore v Carnunte a v civilných usadlostiach, vybudovaných v blízkosti hranice.