Mikulášová

Obnovený gréckokatolícky kostolík, ktorý je zasvätený Ochrane Presvätej Bohorodičky, stál pôvodne v obci Mikulášová (okr. Bardejov). Prvá písomná správa o obci pochádza z roku 1414, no jej vznik možno klásť až do druhej polovice 14. storočia. V písomnostiach z 15. storočia sa vyskytuje zväčša pod maďarským názvom Myklosvagasa (vo význame Mikulášova Poruba), ale aj v slovenskom nárečovom názve Niklova. V 16. storočí patrila k slovenským dedinám na panstve Makovica, no už na začiatku 17. storočia ju zachované historické pramene zaraďujú k rusínskym dedinám panstva. Až do roku 1948 mala úradný názov Niklová.

Kostol v obci existoval už minimálne v 17. storočí, pretože na tráme v lodi tohto dreveného kostolíka sa zachoval nápis, podľa ktorého v júni 1729 bol starší kostol zničený v dôsledku požiaru. Ten istý nápis zároveň prezrádza, že dodnes existujúci mikulášovský drevený kostol bol postavený v roku 1730 „starostlivosťou i nákladom pána Fedora Kohúta Niklovského, makovického komisára a v čase, keď bol presbyterom v obci Simeon Andrijovský“. Ďalší nápis namaľovaný čiernou farbou na jeden z trámov babinca dokumentuje výraznú prestavbu kostolíka v rokoch 1837 – 1838, keď bol gréckokatolíckym farárom v Mikulášovej Pantelejmon Balaščák. Pôvodný babinec kostolíka bol vtedy predĺžený a rozšírený na šírku lode. Koniec prestavby dokumentuje letopočet 1838, zachovaný na vnútorných dverách do babinca.
Pôvodne trojdielny kostolík predstavuje po prestavbe babinca prakticky dvojdielnu zrubovú stavbu so štvorcovou svätyňou a loďou s predĺženým babincom, nad ktorým je postavená veža. Vonkajšie steny zrubu sú ošalované doskami. Stanové strechy nad jednotlivými zrubmi sú stupňovité, prikryté šindľom a ukončené makovičkami s kovovými krížmi. Je to jeden z nemnohých kostolov s pomaľovaným exteriérom. Z troch strán štvorhrannej veže sú namaľované hodiny, ktoré však majú iba dekoratívnu a symbolickú funkciu.

Typologicky je tento objekt lemkovskou „cerkvou“ južného typu. Veľmi podobné sakrálne objekty stáli v tejto oblasti v obciach Ondavka a Nižný Orlík, ale až do súčasnosti sa nezachovali. Ondavský kostolík zhorel v roku 1949 a kostolík v Nižnom Orlíku bol zničený počas 2. svetovej vojny, v roku 1944.
Vnútorné zariadenie kostolíka z Mikulášovej, ikonostas a ďalšie voľné ikony pochádzajú z čias výstavby objektu, teda z 1. polovice 18. storočia. Viaceré z nich (Pieta nad žertveníkom, oltárny obraz Ochrana Bohorodičky z roku 1734, apoštolský rad ikonostasu) sú významnými dokladmi o premene charakteru karpatskej ikony pod vplyvom miestnych etnických a náboženských pomerov na kultúrnej hranici medzi Východom a Západom.

Na svojom pôvodnom mieste a pre potreby gréckokatolíckej cirkvi slúžil kostolík minimálne do roku 1926, kedy si obyvatelia Mikulášovej začali stavať nový, murovaný kostol. Novostavbu budovali v bezprostrednej blízkosti starého dreveného kostolíka, ktorý postupne začal stále viac prekážať a následne chátrať. Niekedy v tom období bolo niekoľko menších ikon – rad dvanástich „prazdnikov“ – odmontovaných z ikonostasu kostola a uložených vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Samotný kostolík, na ktorého kultúrne a umelecko-historické hodnoty upozornila už staršia generácia pamiatkárskych odborníkov, bol v roku 1931 prevezený do Bardejovských Kúpeľov. Stalo sa to z iniciatívy vtedajšieho lekára kúpeľov dr. Mikuláša Atlasa, správcu Šarišského múzea a starostu Bardejova Gejzu Žebráckeho a predovšetkým riaditeľa Východoslovenského múzea v Košiciach dr. J. Poláka. Premiestnenie kostolíka z Mikulášovej do kúpeľného areálu v Bardejovských Kúpeľoch predstavovalo popri záchrane kostolíka z Kožuchoviec (presun do múzea v Košiciach) jednu z najväčších pamiatkárskych aktivít na Slovensku v tridsiatych rokoch 20. storočia.
Kostolík vydržal na svojom mieste v blízkosti tenisových kurtov ďalších takmer 75 rokov. No v roku 2003 bol v dôsledku dlhodobých nepriaznivých vplyvov už v takom havarijnom stave, že hrozila jeho úplná deštrukcia. Šarišské múzeum, ktoré kostolík ako majetok Prešovského samosprávneho kraja spravuje, muselo urýchlene konať.
V auguste 2003 bol kostolík rozobratý a jeho jednotlivé časti uložené v priestoroch skanzenu Šarišského múzea. Financie, ktoré múzeu poskytol jeho zriaďovateľ, však stačili iba na spomínané práce a kostolík zostal „odložený“ až do apríla 2005.
V tomto rozhodujúcom medziobdobí sa múzeum zameralo nielen na získanie ďalších financií na dokončenie rekonštrukcie kostolíka, ale aj na jeho premiestnenie do inej, vhodnejšej lokality v Bardejovských Kúpeľoch. Husto zastavané územie skanzenu neprichádzalo do úvahy, pomohlo však vedenie akciovej spoločnosti Bardejovské Kúpele, ktoré pre kostolík ponúklo parcelu v bezprostrednom susedstve skanzenu - Expozície ľudovej architektúry Šarišského múzea v Bardejovských Kúpeľoch.

. Hneď nato sa ozvala gréckokatolícka cirkev, ktorá prejavila záujem o využívanie kostolíka po jeho obnove opäť ako sakrálneho objektu s pravidelnou gréckokatolíckou liturgiou. A nakoniec vďaka osobnej iniciatíve predsedu Prešovského samosprávneho kraja MUDr. Petra Chudíka boli v krajskom zastupiteľstve schválené finančné prostriedky na 2. etapu rekonštrukcie kostolíka.
Po dohode zainteresovaných strán sa okamžite rozbehli práce, ktoré zabezpečovala osvedčená stavebná firma Jozefa Harčára z Hervartova. Celý kostolík, vrátane štýlovej drevenej ohrady s dvomi bránkami, bol dokončený koncom septembra 2005. Do interiéru kostolíka sa znovu vrátil aj pôvodný ikonostas z 18. storočia. Na zabezpečenie ochrany objektu bola inštalovaná bezpečnostná signalizácia.

Rekonštrukcia dreveného kostolíka z Mikulášovej, spojená s jeho premiestnením na iné, vhodnejšie miesto, sa uskutočnila s dôrazom na dodržanie zásad pamiatkovej ochrany a odborných postupov. Postupovalo sa pri nej podľa pripravenej projektovej dokumentácie, všetky etapy prác boli kresebne, resp. fotograficky zdokumentované.
Realizáciou tohto záchranného projektu sa pre budúce generácie uchoval sakrálny objekt, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky svojho druhu nielen na Slovensku, ale v celej oblasti Karpát, zahrnujúcej aj štáty Poľsko, Ukrajinu, Maďarsko a Rumunsko. Jeho historické a kultúrne hodnoty, ako hmotného dokladu z 1. polovice 18. storočia, sú nesporné.
Kostolík z Mikulášovej získal vďaka projektu aj svoju primárnu, už takmer stratenú náboženskú funkciu oživením prostredníctvom gréckokatolíckej liturgie, vznikol tiež priestor na organizovanie kultúrno-spoločenských akcií, napr. koncertov. V neposlednom rade projekt umožnil aj oveľa efektívnejšie využívanie tohto dreveného pamiatkového objektu na múzejné expozičné účely priamym napojením na Múzeum ľudovej architektúry.
Európska pridaná hodnota kostolíka vystupuje výrazne najmä v kontexte súčasných snáh Slovenska vypracovať a na budúci rok predložiť návrh (nominačný protokol) na zápis niektorých drevených kostolíkov Slovenska do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Fotografie 2009 / 2005 a 2004 pred rekonštrukciou